Lost piece of my heart II. [HP Fanfiction]

11. ROZLÚČKY

Molly trvala, na obede v Brlohu hoci Ron aj Daphne protestovali nebolo im to nič platné. Napokon strávili celkom pekné popoludnie, Weasleyovci sa k nej správali naozaj pekne.

„Máš dokonalú rodinu," usmiala sa na Rona počas dezertu. „Všetci sú neskutočne milí!"

„Ja viem," Ron jej opätoval úsmev. „Milujem ich, všetkých. Dokonca aj Percyho." dodal.

Daphne sa zachichotala. „Určite nie je taký hrozný."

„O čom sa rozprávate?" Zamiešal sa George. „O perfektnom Percym?" uškrnul sa. „Percy je fakt hrozný, aspoň pokiaľ ide o kotlíky," vravel jej a posledné slovo zašepkal tak potichu, že mu ledva rozumela. „Nikdy kotlíky nespomínaj, pokiaľ si nechceš vypočuť prednášku a zároveň umrieť od nudy." žmurkol na Daphne a potom opäť odbehol, naháňať malého Freda ktorý lietal na metle a tešil sa chaosu, ktorý pôsobil.

„Žartuje však?" spýtala sa Daphne Rona.

„George žartuje vždy," odvetil Ron. „Hoci ... pokiaľ ide o Percyho, nepreháňal ani trocha."

„Aha ..." Daphne razom zabudla na Percyho a usmievala sa na Zoe, ktorá sa očividne skamarátila s Victoire. Boli približne v rovnakom veku, obe veľmi pekné, so svetlými vláskami. A teraz sa spolu hrali. Akurát Teddy bol mierne urazený, že si ho Victoire nevšímal.

„Sú rozkošné." usmial sa Ron. Bolo naozaj pekné pozorovať hrajúce sa deti. Možno bolo konečne opäť všetko normálne.

„Ron ..." Daphne dojedla, poďakovala sa pani Weasleyovej, a potom vyzerala odrazu veľmi vážne. „Môžem s tebou hovoriť? Osamote?" požiadala ho.

Prikývol. „Prejdeme sa?"

Daphne váhala, avšak keď videla aká je jej dcérka veselá a spokojná prikývla a vstala. Chvíľu iba mlčali, kým sa nevzdialili dostatočne. „O čo ide?" spýtal sa Ron.

„V podstate o nič," usmiala sa. „Len som sa ti chcela poďakovať. Opäť. Veľa pre mňa znamená, čo ste s Harrym pre mňa urobili. Aj napriek tomu, aká som bola často na vás odporná. A na Hermionu tiež."

„To nič," odvetil Ron. „Boli sme iba deti. Dospeli sme, zmenili sme sa."

„Pravda." prikývla. Objala si plecia a dívala sa na okolie. Bolo tu naozaj pekne, taký pokoj, ako nezažila snáď nikdy. Slnečné lúče jej láskali vlasy a vyzerala naozaj čarovne. „Dostala som list od tety mojej mamy." povedala odrazu. „Je to taká čierna ovca našej rodiny, ako ja." smutne sa zasmiala. „Je už celkom stará, a chcela by aby som na čas prišla bývať k nej aj so Zoe."

Rona to prekvapilo. „Chceš odísť?" spýtal sa. „Kam?"

„Do Ameriky." odvetila.

„Wau."

„Áno, je to ďaleko, ale to je asi to čo práve teraz potrebujem."

Prikývol. „Chápem." usmial sa na ňu. „Ale budeš mi chýbať aj naše rozhovory v Rokforte pri čaji."

Opätovala mu úsmev. „Aj ty mne." potom Rona objala. „Ale možno sa raz vrátim."

***

O niekoľko dní bolo všetko pripravené, Daphne bola pobalená, a rozhodnutá odísť. Nechcela, aby ju niekto odprevadil, no aj tak, sa s ňou prišli rozlúčiť jej priatelia, a Ron s Harrym tiež. Chcela cestovať na muklovský spôsob, žiť chvíľu normálne, hoci ju lietadlo mierne desilo.

„Hovoril som s ministrom," vravel Harry. „Využil svoj vplyv na Wizengamot, a už sa vo vašom manželstve nebudú vŕtať. Mali ste podliehať ešte nejakej kontrole, ale Kingsley to zatrhol."