Lost piece of my heart II. [HP Fanfiction]

13. ZAČIATOK NIEČOHO NOVÉHO

Všetko sa jej v hlave začalo zlievať. Svadba ... alkohol ... opäť zastonala a v duchu si vynadala, prečo sa nechala vyprovokovať k pitiu? Možno sa nič nestalo. Pozrela sa na Olivera, ešte stále spal. Našťastie. Aspoň sa vyhne trápnej situácii. Možno bude môcť predstierať, že sa nič nestalo. Opatrne sa snažila vymaniť z jeho náručia, bez toho aby ho zobudila. Konečne sa jej to podarilo a postavila sa. Začala zbierať zo zeme svoje veci. Najbližšie bola Oliverova košeľa, ktorú si zatiaľ obliekla. Pripadalo jej, že veci všade, a to nemala toho oblečenia toľko.

„Čo robíš?" 

Zastonala. Mohlo to byť ešte horšie? Oliver sa zobudil a posadil sa a uškŕňal sa. Mala chuť po ňom niečo hodiť. „Nemôžeš predstierať, že spíš?" navrhla.

Zasmial sa. „Merlin dievča, ..." Oliver tiež vstal z postele a podišiel k nej.

Anabelle sa otočila, úplne v rozpakoch. „Nemohol by si sa obliecť?"

„Nemyslíš vážne." zahundral. „Po včerajšku?" dal si však nohavice, aby bola spokojná. „Už môžeš." očividne sa na nej bavil. Spoznala to z jeho hlasu. Kým stihla namietnuť vzal ju do náručia, a bozkával na šiju. „Pusti ma ..." požiadala ho. Neznelo to príliš presvedčivo, takže si ju vôbec nevšímal a pokračoval.

„Oliver, ja ... mala by som ísť." Anabelle sa cítila nesvoja. „Čo sa vlastne stalo?" spýtala sa. Áno, predstierať, že si nepamätá bolo rozhodne najlepšie čo mohla urobiť.

Otočil ju k sebe a pobozkal ju na pery, a cítil ako sa zachvela. „Nechoď ešte," presviedčal ju.

„Ale ..." opäť sa pokúšala namietať, ale nemala na to energiu, opätovala mu bozky, a ani nevedela ako sa opäť ocitla v jeho posteli. Bolo to také šialené, ale nedokázala už myslieť, ani nechcela. Oliver sa s ňou pretočil a priľahol ju, aby mu náhodou neušla. Krátko ju pobozkal na pery. „To preto, aby si si netvárila, že si na nič nepamätáš. Viem, že klameš, ale takto si budem aspoň istý, že si pamätáš všetko ..."

„Ty si taký ..."

„Neodolateľný?" uťahoval si z nej.

„Somár!" skočila mu do reči. 

„Nestačilo ti ešte?" spýtal sa jej, po tom čo si vypýtala už piaty pohárik. Pitie jej šlo lepšie, už necítila tú ostrú chuť, ktorá jej spaľovala hrdlo, akoby si na to zvykla. „Nie, rozhodla som sa, že sa zabavím vieš?" zasmiala sa.

„Prečo musíš robiť, všetko mne napriek?"

Mykla plecami, a pritom sa jej posunulo ramienko šiat, bolo jej to jedno. „Len tak, lebo ma to baví."

„Správaš sa ako dieťa." Prevrátil nad ňou oči, a opäť sa venoval svojmu poháriku, ktorý vyprázdnil na jeden glg. Barman mu chcel priniesť ďalší, ale odmietol. Mal naozaj dosť. Anabelle ale veselo pokračovala v pití a chichotala sa. „Už nevládzeš?"

„Nie, len narozdiel od teba viem kedy stačí." uzemnil ju. Obrátila sa k nemu a takmer spadla z barovej stoličky, ale chytil ju. „Čo si pred chvíľou hovoril? Že som dieťa?" spýtala sa ho. Objala ho okolo pliec, a tisla sa k nemu. „Ja som už žena, ak si si nevšimol."

„Všimol." odvetil potichu. „A navyše si veľmi krásna žena." Takmer ju pobozkal, ale odtiahla sa, očividne spokojná s jeho odpoveďou aj reakciou. „Tak potom prečo?" spýtala sa ho odrazu. Opäť pila. Naozaj vyzerala čím ďalej tým viac opitá.

Zastonal. „Asi to oľutujem, ale čo prečo?" spýtal sa Oliver.

„Prečo sa zahadzuješ s tou šľapkou, ktorá si ťa nezaslúži, keď existujú aj iné ženy? Mal by si si pozbierať zvyšok sebaúcty a odstrihnúť sa od nej." pobozkala ho na líce.