The Most Wanted [h.s.]

Chapter 33

Justin's POV

,,Kde si? Nebudem na teba čakať," odsekol som do telefónu a prstom poklepával po volante. Momentálne máme so Zaynom v pláne ísť za Stylesom a Paynom do ich perfektného úkrytu.

,,Už idem," rýchlo povedal a hneď na to bolo počuť otravné pípanie, čo značilo, že zrušil. Mobil som hodil na palubnú dosku, oprel sa o sedačku a ruky si zaplietol do vlasov, za ktoré som následne zaťahal. Z celého toho som nervózny. Čo ak tam nebudú? Čo ak si ju proste niekam zobral a už ju nikdy v živote neuvidím? Jediný člen rodiny, na ktorom mi neskutočne záleží...A stane sa toto. Kurva, nechápem, čo chce ten Styles. A ešte s mojou sestrou. To mu nestačilo, že zabil Abigail?

Povzdychol som si a pokrútil hlavou, aby som sa zbavil myšlienok a otázok, na ktoré mi aj tak nikto neodpovie.

,,Som tu, choď," povedal Zayn spolu s hlasným buchnutím dverí na strane spolujazdca a sadol si. Bezslova som naštartoval a vydal sa do južnej časti Dallasu. Pamätám si tu cestu, keďže som už raz šiel na to miesto. No vlastne, Chan šoféroval, ale pamätám si trasu.

,,Myslíš, že tam budú? Styles nie je až tak sprostý, aby chodil na miesto, kde sme už boli. Určite by ho napadlo, že to je až príliš riskantné," povedal a ja som si periférnym videním všimol, že ma pozoruje. Zhlboka som sa nadýchol.

,,A ty si nejaký múdry nie? Styles má už prefetovaný rozum, takže by som si tvojim tvrdením nebol taký istý," na chvíľu som sa na neho pozrel, no potom som hneď pohľad vrátil na vozovku, aby sa nestala nejaká nehoda, keďže som išiel dosť rýchlo.

,,No neviem," povedal neistým tónom v hlase. Prekrútil som očami a šmykom zabočil doprava. Divné, že skoro nikto nebol von a to je len... Pozrel som sa na hodinky na ľavej ruke a tie ukazovali, že je 15:52.

,,Ale vážne Justin, čo ak tam nebudú? Čo urobíme potom?" opýtal sa vážne. Zaťal som sánku a hneď na to si povzdychol.

,,To neviem. Budeme ju hľadať, dokým ju nenájdeme," oblízol som si svoje suché a popraskané pery.

,,Vážne si myslíš, že máme šancu? Dallas je skurvene veľké mesto. A kľudne ju mohol vziať niekam do iného mesta alebo dokonca niekam do prdele do zahraničia."

,,Zayn, do prdele. Neser ma, ešte viac ma tým znervózňuješ. Musíme proste veriť, že sa nám ju podarí nájsť," buchol som do volantu a hneď na to som okolo neho pevne obmotal prsty, až mi zbledli hánky.

,,Fajn," povedal kľudne.

***

O takých päťnásť minút som odbočil na prašnú uličku, kde by mal byť pravdepodobne ten sklad. Spomaľoval som, keď som videl plechové budovy všade navôkol. Zastavil som, vypol motor a naklonil sa k priehradke, odkiaľ som vybral zbraň, ktorú som si hneď dal za opasok. Vystúpil som spoločne so Zaynom a bezslova sme mierili k dverám, ktoré tu boli jediné na tej budove. Zastavil som pred nimi a keď som sa obzrel za plece, všimol som si, ako je Zayn pripravený, mieril so zbraňou vpred. Chytil som chladnú kľučku do rúk a potiahol ju smerom dole. Prekvapilo ma, že bolo otvorené. Chytil som kraj dverí a otvoril ich dokorán, na čo zavŕzgali.

,,Nemyslím si, že tu niekto bude, keď boli tie dvere odomknuté," zašepkal smerom ku mne Zayn.

Obzrel som sa a nadvihol obočie. ,,Práve naopak, nie? Niekto tu určite bude, keď je odomknuté," zahučal som s nervami, pretože ma sralo, že znova začína s tými jeho múdrymi myšlienkami, ktoré aj tak nemajú hlavu ani pätu.

Vošiel som dovnútra a celkom ma prekvapilo, že to vyzeralo ako v dome, až na tie opadané omietky. Myslel som konkrétne nábytok, ktorý bol v predsieni. Aspoň to bola predsieň, netuším. A takisto hneď oproti nami bola menšia kuchyňa, kde pred ňou bol stôl. Poobzeral som sa dookola, no nikto tu ani nebol.