The Most Wanted [h.s.]

Chapter 30

Niall's POV

,,Chceš niečo jesť? Zájdem do obchodu, lebo doma nič nemám," povedal som, zatvoril chladničku a otočil sa smerom k mamke, ktorá sedela za stolom.

,,Netráp sa," usmiala sa na mňa, na čo sa jej urobili vrásky okolo očí.

,,Nie, ja pôjdem v pohode. Pozri si nejaký film, ak chceš. Cédečka sú v skrinke pod televízorom," hneď, ako som to dopovedal, tak som zo stola vzal mobil a peňaženku a rýchlym krokom sa pobral k dverám. Obul som si moje obľúbené čierne Vansky, vzal kľúče od auta a vyšiel vonku na chodbu. Schody som bral po dvoch, aby som sa zbytočne nezdržiaval. Vyšiel som z bytovky vonku, došiel k môjmu firemnému autu a nasadol si dnu. Bohužiaľ, na vlastné auto momentálne nemám peniaze.

Naštartoval som auto, peňaženku a mobil hodil na vedľajšiu sedačku a vyrazil som do menšieho supermarketu pár blokov od bytovky. Moja mama prišla včera večer preto, lebo jej sestra šla pracovne niekam do zahraničia a moja mama nemala kam ísť, tak som ju hneď vzal k sebe. Býva so sestrou vo vedľajšom meste, tam sa má dobre. Vzal by som ju k sebe navždy, keby som mal väčší byt a viac peňazí. No zároveň nechcem, aby bola v takom skazenom meste ako je Dallas.

Keď som zastavil pred známym supermarketom, tak som vzal peňaženku a vystúpil z auta, ktoré som hneď na to zamkol. Vošiel som dnu samootváracími dverami a šiel medzi regály niečo vybrať. Do košíka som hádzal rôzne sladkosti, pečivo. Ako keby som mal milióny, no v skutočnosti som bol ochotný minúť na mamu aj to posledné. Keď som mal všetko nakúpené, tak som s plnými taškami vyšiel von z obchodu. Došiel som k autu, tašky som položil na zem a začal po vreckoch hľadať kľúče od auta, ktoré som hneď po chvíli našiel. Odomkol som, nastúpil si a tašky položil na vedľajšiu sedačku.

Zamračil som sa, keď som si všimol, že mi svieti mobil. Nahol som sa k nemu, vzal ho do ruky a na obrazovke svietilo Súkromné číslo. Dobre, že som si všimol, pretože som si dal ráno tiché zvonenie kvôli správam od Louisa. Chcel vedieť, prečo som si vzal voľno, pretože som mu nepovedal dôvod prečo. On mi v poslednom čase tak lezie na nervy, je strašne otravný.

Prešiel som prstom po obrazovke doprava a mobil priložil k uchu. ,,Prosím?" oblízol som si pery a kľúč strčil do zapaľovania.

,,Tak rád ťa počujem," hneď, ako som počul jeho hlas, som zamrzol na mieste. Zayn.

,,Čo odo mňa chceš?" opýtal som sa a snažil sa znieť, že ma jeho hovor neznérvozňuje. Na druhej strane sa ozval hlasný smiech.

,,Ale noták, už si zabudol na našu dohodu?" opýtal sa a v jeho hlase bolo počuť, že sa usmieva- skôr uškrňa. No keď spomenul tú dohodu...

,,Jasné, že som nezabudol," na sucho som prehltol.

,,To ma teší," zasmial sa.

,,Čo mám urobiť?" neisto som sa opýtal a privrel očné viečka.

,,Pokiaľ chceš tie peniaze na vyliečenie tvojej matky tak," odmlčal sa a ja som cítil, ako mi rýchlo bije srdce, ,,tak zastav tvojich idiotských kolegov, pretože nám nedajú pokoj," dopovedal a ja som sa nechápavo zamračil.

,,Nerozumiem," povedal som a prstami si prešiel cez moje vlasy, ktoré teraz pre zmenu neboli vyčesané dohora.

,,Sme pri Klyde Warren Park, zatiaľ sa nám podarilo utiecť, no o chvíľu budu pri nás. Tak ich láskavo nejak zastav. To už nechám na teba, pokiaľ chceš, aby tvoja matka žila ešte niekoľko rokov," dopovedal a hneď na to zložil.

,,Do prdele," zanadával som, rýchlo naštartoval a vydal sa smerom, kde mi povedal Zayn.

Trvalo to nejakú chvíľu, kým som sa tam dostal, keďže som bol skoro na druhej strane mesta. Obzeral som sa, no nikde som nevidel nič. No keď som prižmúril oči do diaľky, všimol som si čierné autá pokope skryté za stromami v tom parku. Hneď som vedel, o koho ide. Zaparkoval som oproti parku pred nejakou budovou a sledoval ďalej, čo sa bude diať. Ani som sám nevedel, čo mám urobiť. Celkom mi prišlo vtipné, aké ľudia na mňa hádzali pohľady. Asi sa báli, pretože to fakt vyzeralo, že tu kontrolujem.