Laughing Eyes (Sk)

2.

"Hurt"

Treskla som dverami od auta, prehodila si tašku cez plece a vykročila k Nateovi. Každý deň bol na tom istom mieste, čím mi vlastne uľahčoval hľadanie s mojimi, ešte stále, zalepenými očami. Moja nálada vyskočila nahor hneď, ako si ma všimol a usmial sa. Má krásny úsmev. Tak isto ako Zac.

Áah, o ňom som ešte nepovedala, čo? Zac je Nateov starší brat, ktorý pri ňom vždy stojí, nech sa deje čokoľvek. Dôvod, prečo mi za tento čas vôbec neprišiel na um, bol taký, že sa aktuálne ulieva s teplotami a so soplíkom. To je taký náš hypochodnrík. Ale, zase naopak, niekedy vie byť drsný. Keď mu niekto strká prsty do jeho zmrzliny.

Hej, drsný vážne nie je.

Roztiahla som ruky a Natea vtiahla do objatia.

Chvíľu sme tam stáli, zapálili si, rozprávali o včerajšku, dali sme do kopy trhaný včerajší program z toho, čo si kto z nás pamätal spolu s Miou a Loganom, ktorý sa k nám po chvíli pripojili.

A ako bodka programu, Logan. Logan je Miin zlatý „kamarát". Aj keď sa im to snažíme vysvetliť po stý krát, stále nám neveria, že medzi nimi je niečo viac. Ja už sa o to ani nesnažím, keďže by som nebola nahnevaná, keby vážne zostali len kamaráti. Verte mi, Logan je proste Logan. Krásne blond vlasy s modrými očami. Komu sa nepáči takýto tip?

Ja medzi ten "klan" nepatrím.

*-*-*-*

Dvere do veľkej učebne sme roztvorili naraz s Loganom (Mia a Nate majú prednášku inde).Celá trieda stíchla a všetky zraky upadli na nás s najvyčítavejším pohľadom, ktorý som kedy videla. Ruky som dala do obranného gesta a pomaly kráčala po schodoch na moje obľúbené miesto. Za chalana, ktorý by svojou výškou mohol byť v knihe rekordov. S jeho, veľmi veľkou výškou.

Počas hrobového ticha, kde dokonca aj učiteľ stíchol, som si konečne sadla na stoličku a vyložila nohy. Keďže dav sa stále nespúšťal aspoň do tichého šepkania, zaťala som zuby a pozrela sa vedľa mňa na spokojne usadeného Logana. Obzrela som sa s neistotou za nás a sledovala všetky pohľady, ktoré boli stále upriamené na koho iného, než na nás. Nenávidím nadmernú „pozornosť" a presne to viedlo k tomu, že som sa postavila. Meškali sme menej než zvyčajne, tak vážne netuším, v čom majú problém.

„Len desať minút. Na to by ste mali byť už zvyknutý, nie?" Zahučala som do poloprázdnej miestnosti a otočila sa naspäť pohľadom na učiteľa. Počkať, počkať. Toto nie je ten starý šedivý dedko, ktorému by som mohla aj do ucha kričať, aj tak by nepočul. To asi pre to ma Logan stále drží za ruku a ťahá naspať na stoličku. „Učiteľ" alebo skorej, „prváčik" stále nespustil tie svoje okále, ktoré mal zarámované okuliarmi, z nášho smeru. Liezlo mi to na nervy, tak namiesto toho, aby som si sadla a „počúvala" jeho hodinu, som sa neubránila na menšiu poznámočku.

„A vy, učiteľ alebo čo ste, kto ste. Vráťte sa radšej do škôlky." Slabé zhíknutie a občasné „čo povedala?" „dobrá je" som celkom odignorovala.

Vážne vyzeral mlado. Normálne by som aj povedala, že môže byť môj brat. Ale to som hneď vypustila z hlavy. Kto by chcel mať mladšieho brata? Ja nie.

Jeho hnedé rozcuchané vlasy sa pohli do prava, keď so otočil a so slovami, ktoré by najprv mal preložiť do môjho jazyku, začal vysvetľovať. S odfúknutím som sa posadila naspäť a vrhla na Logana pohľad plný otázok. Mykol plecami a vytiahlo si zošit. Spravila by som to isté, ale to by som najprv nemohla byť ja.

Vytiahla som sluchátka, zastrčila ich do ucha a s vyloženými nohami sa ponorila do ríše snov.

*-*-*-*

Ešte som sa ani poriadne nevyspala a už do mňa niekto zo zadu pichali ceruzkou. Trhla som sa, až mi sluchátka s mobilom s veľkým tresknutím skončili na podlahe. Prečo s veľkým? Pre boha, prečo je tu zase to otravné ticho?

Vrhla som pohľad na chalana v okuliaroch a v košeli, v ktorej vyzeral, na pomer kvalít tejto školy, dosť inteligentne. Nasmeroval ceruzku k veľkej tabuli a s nadvihnutým obočím mykol hlavou. Pochopila som, že sa mám asi otočiť, tak som to teda spravila. Prvý a posledný krát, kedy niekoho počúvam.

„Ruším?" Spýtal sa známy, neznámy prváčik.

„Dosť veľa." Povedala som celkom na hlas, pokiaľ som sa snažila nahmatať moje sluchátka, ktoré si v pohode vegetili na zemi.

Zasmial sa, čo hneď premiestnilo moju pozornosť zo sluchátiek na jeho vysmiatu tvár. „Prepáčte, myslel som, že škôlkari spia o jednej, nie o pól tretej."

Nadvihla som obočie asi až do vesmíru a pusu otvorila na protest, z ktorej sa mali hrnúť slová, ktoré by nikto mladší ako 18 rokov, nemal počuť. Lenže oni sa nehrnuli. Predbehol ma smiech, teraz zrazu dosť plnej triedy. Čo sa tu len tak vyskytli? Brali snáď niečo o rozmnožovaní a nemali to ako inak ukázať, len názorne medzi sebou?

Smiech, hlavne mierený na mňa, som vystáť nemohla. Nikdy sa mi nikto nesmial, až do dneška, čo pre mňa znamenalo okamžitý odchod. Rukou som buchla do provizorného stolíka predo mnou a s taškou na chrbáte, som sa predierala pomedzi nohy spolusediacich a následne brala schody po dvoch. Naposledy som sa otočila a keďže ich chichoty, aj keď už celkom slabé, nehodlal prestať, obrátila som sa, roztvorila dvere a poriadne vytočená utekala.

*-*-*-*

Keď som už nevládala, oprela som sa o budovu, ktorá bola najbližšie. Naša knižnica. Ešte stále som bola v priestoroch našej školy, áno. Bohužiaľ, ten hore mal naplánované dať kondičku niekomu inému, ako mne.

Vydýchala som sa a konečne prestala myslieť na to, čo sa tam stalo a začala myslieť na seba. Moja ruka zamierila na moje líce a z nejakého dôvodu sa tam chvíľu šúchala. Keby som necítila na prstoch nejaký tip tekutiny, ani by som si to neuvedomila. Zahriakla som sa a ruku od líca odtrhla. Uprela som na ňu zrak. Plačem? Nie, to sa mi nestalo už „sto" rokov. Z vrecka som vytiahla mobil a pozrela sa do čiernej obrazovky, ktorá mi v tomto prípade poslúžila ako zrkadlo. Vážne. Snažila som sa neplakať od obdobia, kedy mi jedna dotyčná osoba ublížila tak veľmi, že nič iné som nerobila, len napúšťala bazén do môjho vankúša. Od vtedy som si povedala, že nikto mi za môj plač nestojí. Ale predsa. Slzy sa mi hrnuli z očí ako potôčiky a kvapkali na zem spolu s dažďom, ktorý som si všimla až teraz. Rýchlo som sa poprezerala, či náhodou niekto nie je na blízku. Nikdy som nechcela, aby ma čo i len niekto iný, ako moja posteľ a cigarety, videl plakať, alebo videl akokoľvek ublíženú. Potom by sa náhodou začal správať ľútostne alebo nápomocne, ale o toľkú faloš ja nestojím. 

Už som si toho prežila dosť na to, aby som si teraz život krátila plačom. S rozhodnutím, že zamierim rovno domov, som zasunula mobil a prešla pár krokov. Lenže slzné kanáliky protestovali. Keďže som nikoho nevidela ani predtým ani teraz, rozhodla som sa vrátiť naspäť pod malú striešku. Zosunula som sa dole a sadla si rovno do kaluže vody. 

Dnes, som sa oficiálne prvý krát rozplakala, od momentu, kedy mi jeden človek úplne zmenil pohľad na svet.

Pokračujeme s príbežíkom xD

O tom neznámom o ktorom sa teraz zamýšľala sa dozviete! :) Nebude to story o ňom, len ho musím spomenúť kvôli istým dôvodom, ako zapôsobil na Destiny. Dúfam, že chápete. :)

Svoje pocity z tohto príbehu mi určite zanechajte v komentároch a vyjadrite votovaním! Ďakujem!

*J*