Laughing Eyes (Sk)

10.

S postupným sŕkaním horúcej kávy a s myšlienkami úplne mimo mojej hlavy, som sa vybrala naspäť k dverám nášho domu. Môj prvý inštinkt, je vždy zatiahnuť za kľučku, no ani raz sa mi nestalo, že by bola otvorená. Ale predsa len, dnes bol môj šťastný (?) deň. Začudovala som sa a s podozrivým výrazom na tvári som sa poobzerala, či náhodou nenájdem nejaké znaky prítomnosti mojich rodičov. S podozrivým výrazom na druhú som si bez pozerania vyzula topánky a odkopla ich k stene. No tvár sa mi v okamihu o trochu vyjasnila. Samozrejme, že som si nezobrala kľúče, tým pádom, mi rodinka nechala otvorené. Aké zlaté.

Bola som pripravená na náš mäkučký bordový koberec, no malé zachrapčanie mi prekvapenie neumožnilo. Zaťala som zuby a s domnienkou, že som stúpila na niečo, na čo som stúpiť nemala, som pomaly smerovala hlavou k nohám. Z prekvapenia som uvoľnila zuby. Vyvedená z miery by som nebola, keby to bol list pre moju mamu, no to, že som na prednej stránke nevidela značku nejakej banky, alebo poisťovne, ma zarazilo. Zohla som sa tak blízko, až sa mi naskytol pohľad na meno „Destiny Threthová" napísané nad priesvitnou časťou listu. Pomaly som nezvyčajnú anomáliu zdvihla a bez akýchkoľvek slov sa oprela o najbližšiu stenu. Odtrhla som vrch a s vydýchnutím, že som nepoškodila jej obsah, som zložený papier vybrala.

*-*-*-*

„Destiny?" Klopkanie, spolu s hlasom mojej matky, ktoré vychádzalo spoza dvier, som sa najprv snažila odignorovať, no keď to neprešlo ani po piatich minútach, nechala som čo som mala rozrobené a s odkopnutím nejakej látky na zemi, som sa jej vybrala otvoriť. Zamknuté som mala na dva krát, z čoho som bola najprv prekvapená, no potom ma napadlo, že pravdepodobne v dobe, kedy som zamykala, ba aj vchádzala do izby, bola moja hlava niekde úplne inde.

Dvere potichu zavŕzgali, na čo sa mi v okamihu ocitol pohľad na mamu. S jej typickým úsmevom stála opretá o zárubňu. Keď hodnú chvíľu nič nepovedala, roztvorila som tak, aby som v kľude mohla rukou spraviť gesto, ktoré znamená „dámy prvé." (Ktorému som teda vonkoncom nechápala, keďže ja idem vždy prvá a predsa len sa za dámu nepovažujem.) Úsmev jej zamrzol hneď, ako zbadala

· Bordel na zemi

· alebo kufor na zemi, (samozrejme, plus bordel)

Zamračila som sa a chvíľu mi trvalo, kým som mala jasné v tom, čo jej tu nesedí.

„Na." Vylovila som list zo zadného vrecka a s jemným úsmevom som jej ho podsunula popod nos. Zamračila sa a spolu s menším vyfúknutím si ho zobrala a sadla si na stoličku. Keď som videla, ako pomaly ho otvára, otočila som sa a pokračovala v balení. Legíny, tričká, košele, kraťase, silonky,...

„Vážne to chceš?" Obrátila som sa zoči voči mame, ktorej za malú chvíľu zosmutneli ako oči, tak aj hlas.

„Mama prosím, nehraj to na mňa. Dohadovali sme sa o tom už dávnejšie. Peniaze nejaké mám a ak niekedy nebudú, bude babka. Alebo ty, samozrejme."

„Vieš, že u nás môžeš ostať ako dlho budeš chcieť, že áno?"

„Viem, ale ďakujem, neprosím." Posledné veci som si nahádzala do predného vrecka a na koniec, sa načiahla pre mobil spolu so sluchátkami. (Nabíjačka a ďalšie potrebné veci sú už, v tomto momente, zbalené.) Zhasla som malú lampu nad posteľou a s pomalým krokom a obhliadaním sa po celej izbe, či som náhodou niečo nezabudla, som sa vybrala na chodbu. Po niekoľkých sekundách si niekto ťažko vydýchol a zašramotil s polo rozpadnutou stoličkou, čo znamenalo len jediné. Dnes odtiaľto nepôjdem bez zbytočných slov na „rozlúčku." Asi by som jej mala pripomenúť, že ak by ma chcela prísť navštíviť, má to tridsať minút peši. Alebo viete čo, radšej nie.

„Tak." S jej ťažkým výdychom som si uvedomila jej blízku prítomnosť rovno za mojim chrbtom. „Asi už nemá zmysel ťa prehovárať, takže daj svojej matke aspoň posledné objatie." Roztvorila ruky a čakala na moju reakciu.

„Mama, neumieram, som v tom istom meste ako ty."

„Budem tu stáť ešte dlho?" Snažila sa to povedať s mierne vyčítavým hlasom, no na to ju poznám moc dobre. Spravila grimasu, ktorá mala skôr vyzerať ako úsmev. Nadvihla som kútiky pier a tašky hodila na zem. Za ten krátky čas, kedy som roztvorila ruky a položila tašky, som si ani neuvedomila, čo idem spraviť. Niekoho objať. Mám ju poklepkať? Pohladiť? Tuším tak som to videla v seriáloch.

Za malú chvíľu som reálne klepkala a objímala moju matku.

-

„Máš..?"

„Mám, mám. Ahoj." Zabuchla som za sebou dvere od auta a následne sa aj zvrtla. Zakývala som, počkala kým si vôbec uvedomila, že moje mávanie rúk je mierené jej a odišla smerom k vstupným dverám.

„Threathová." S nechuťou v ústach som si premerala „dámu" za stolom, ktorá vôbec nevyzerala ako dáma za stolom, ale skorej ako dáma pri ceste.

Otrávene zdvihla hlavu nad jej notes a pozrela sa mi rovno do očí. Chvíľku mi v nich pobudla, no hneď po tom, ako som sa pozrela na schody, som mojím tretím okom zazrela, že svoje okále konečne presunula na monitor počítaču. Tašky boli na pokraji spadnutia a ja, pravdu povediac, spolu s nimi. Ďakujem teta, že ste sa tak ponáhľali.

-

„Dvadsaťtri, dvadsaťdva,.... pfu, konečne." Všetko, čím som bola obvešaná som zhodila na zem a vybrala si z vrecka kľúče, ktoré mali údajne byť od mojej izby. Izby dvadsaťjeden. Keď som otvorila dvere do môjho nového hniezda, okamžite som zostala zarazená. Pohľad mi padol na dve ďalšie dvere rovno pred mojim nosom. Zvraštila som obočie a bez žiadneho obzretia naspať, som zabuchla.

Paráda.

Spolubývajúci.

Frustrovane som si vydýchla.

Nebola ani cesta späť, ani vpravo, ani vľavo, výber bol medzi dvoma dvermi. Keďže z dvier napravo sa ozýval menší šramot, výber som mala ľahší. Ďalší kľúč, ktorý sa celý ten čas hengal nedotknutý na krúžku na kľúče, som zastrčila a ďakovala bohu, že pasoval.

Každý normálny človek, by sa išiel vybaliť, alebo zoznámiť s okolím, lenže to ja nie som. Čiže aj bez toho, aby som videla, ako vyzerá zadná strana izby, som sa šmarila rovno do čerstvo navlečených perín. Bez vyzutia a samozrejme, bez vyzlečenia.

*-*-*-*

*Klop, klop, klop*

Presunula som sa na ľavý bok.

*Klop, klop, klop*

Na ľavom ma niečo ukrutne tlačí.

Tak teda pravý.

„Počul som, že ste tu nový, chcete s niečím pomôcť."

*Klopanie.*

Jeho problém. Spím.

*Klopanie šesť krát.*

Trošku na nič, no stále nevidím dôvod v stávaní.

*Známy hlas?*

Zvážim potrebu spánku.

*Tento známy hlas?*

Ďakujem, som vyspatá.

Oj, oj, ojjjj... Čože sa nám tu robí? :-3

Ďakujem, že som mnou ostávate aj napriek nepravidelným časom zverejňovania, no nemám za potrebu vám tu vešať na nos moje problémy a nejakým spôsobom sa tu vyhovárať a preto ani nebudem.

Takže ešte raz ďakujem za čítanie a uvidíme sa v pokračovaní! 

*J*