Vystrela som ruku a ako prvé nahmatala mobil. Poťukala som, všade kde sa dalo, kým ten otravný zvuk neprestal. Vzdychla som si a prevalila sa na druhú stranu so záujmom, dospať včerajšok a vlastne, celý môj život. Ani som nezavrela oči a už počujem, ako si mama derie jej hlasivky.
„Uugh, veď už idem!" Zakričala som a snažila sa zodvihnúť z postele. Nohy sa presunuli pomaly na zem, ale hlava protestovala. Toto keby niekto teraz natáčal...
Konečne som ju odtrhla z vankúša a zamierila si to rýchlo do kúpeľne, kde som začala moju „prípravu" do školy. A áno. O to, že ma mama už čaká, som sa vôbec nezaujímala.
*-*-*-*
Ďalší deň v škole, ktorý som úspešne prespala, sa našťastie končil. A tak isto aj prvý týždeň školy, čo znamená, že je piatok. S našou skupinkou sme sa dohodli, že vyskúšame dnes o deviatej, ísť na nejakú párty, ktorá by sa údajne mala konať na našej ulici, pár domov od nášho. Celkom som bola nadšená, keďže som aspoň nemusela kráčať niekoľko desiatok kilometrov, len kvôli miestu, kde som sa chystala poriadne zabaviť.
Lenže skôr, ako som sa mohla dostaviť na miesto, som sa musela ísť domov prezliecť. Keď som vyšla z mojej poslednej prednášky na tento deň, zostala som dosť prekvapená. Nikto z našich nebol v mojom dosahu. Väčšinou sa čakáme, rozprávame a hlavne míňame čas, aby sme nemuseli byť dlho v zajatí našich domov. A matiek. No teraz nič. Mykla som hlavou a zo schodov, na ktorých som sa zastavila, som pokračovala rovno po chodníku, ktorý viedol do kaviarne. Chvíľu som kráčala okolo rôznych budov, do ktorých som sa nebola ani raz pozrieť a ani to neplánujem, ako napríklad knižnica a iné miestnosti kde sa ľudia učia, až som prišla do priestoru, kde to už rozvoniavalo kávou. Posledný krát som sa rozhliadla, či neuvidím Logana a Miu, alebo Natea. O Zacovi ani nehovorím. To by bolo požehnanie, keby sa tu aspoň raz za čas objavil. Neviem na čo som sa aj snažila.
S menším sklamaním som natiahla ruku po kľučku na dverách a potiahla ju smerom k sebe. Všetci, čo sedeli pri stoloch a chlontali svoje nápoje a jedli, podľa mňa, najlepšie muffiny v meste, sa na mňa obrátili a zavládlo nehorázne ticho. Okej, ale toto ma už vážne začína štvať. Keď majú niečo proti mne, nech mi to povedia, nie? Ale je zase pravda, že skoro nikde nechodím, keď pri mne nie je Mia alebo Nate. Že by ich to zarazilo?
Pomedzi všetky pohľady, ktoré boli silou mocou uprené na mňa som sa prepracovala k pultíku a objednala si svoju obľúbenú kávu a čučoriedkový koláč. Keď som dokončila objednávku, nahla som sa bližšie k čašníčke a po tichu sa snažila nadviazať konverzáciu.
„Hej, uh, nevieš prečo sa na mňa všetci dívajú ako keby nemali čo iné na práci? Mám snáď niečo nalepené na tvári alebo čo?" Nechcela som znieť drsne, ale nejako to zo mňa vybehlo. Zvraštila obočie a pokrútila hlavou, že nevie, ale predsa len, nie moc presvedčivo. Nahla som sa naspäť na svoje miesto a z môjho plánu si sem sadnúť a chvíľu si užívať wifi zadarmo, vyšlo to, že som si vypýtala tú kávu zo sebou. A koláč si nechala zabaliť. Nechala som jej tam všetky drobné, čo som mala vo vrecku a vyšla z tohto prekliateho miesta. Keďže na hodinách, ktoré som si ešte stihla všimnúť v kaviarni, ukazovalo niečo po tretej, usúdila som, že by som si mohla aj švihnúť, ak nechcem zastihnúť otravnú učiteľku literatúry alebo nebodaj moju mamu. Preto som sa namiesto cesty doľava otočila a zašla do prava. Cestou, ktorá viedla za všetkými budovami. Väčšinou tadiaľto nikto nejde, pretože táto cesta je už známa našou skupinkou. Preto sa všetci radšej zdržiavajú pomimo. A ani vám nemusím vysvetľovať, ako sa mi to páči.
Káva sa mi nikdy nedala piť pri chôdzi. Preto som sa potešila, že lavička, kde sedávame, je vážne voľná. Tašku som si zložila veľa seba a keďže bolo na moje pomery dosť horko, aj čierna čapica putovala dole. Prehrabla som si moje tmavo červené vlasy a zatrepala som trochu hlavou, aby sa mi prevetrali. Nemala som ich dlhé, ako všetky baby. Po plecia mi stačili. Nie som typ, ktorý by si vytiahol zrkadlo alebo nebodaj celú taštičku plnú make-upu, ale cítila som nejakú potrebu. Nebojte sa. Ja takú taštičku nevlastním a ani neplánujem. Stačí mi čierna linka a mascara. Ale niekedy si chystám našetriť aj na čierny rúž, alebo lesk. Ale to je ďaleká budúcnosť.
Upravila som si rozmazanú mascaru a ďalej sa len nemo pozerala do malého zrkadielka. Začala sa mi zvrašťovať tvár, čo viedlo k niečomu, čo som si už zakázala. Poriadne som sa nadýchla, zavrela oči, a hlavu zaklonila za seba. Chvíľu som len dýchala a počúvala vtákov. Tak dlho som niečo takéhoto nerobila. Zrkadielko som po chvíli sklapla a šmarila ho do tašky. Pristálo na mojom mobile. Až teraz som si spomenula na mobil? Divné. Chytila som ho do dlaní a ešte v taške som ho odblokovala. Začala som písať prvému menu v kontaktoch. Mii.
D: Toto si ešte zožerieš, takto ma nechať samú. Kde si?
Po napísaní krátkej a stručnej správy som mobil zamkla a nechala ho v taške. Zazipsovala som ju a stále zohnutá, si ju prehodila na plece. Ešte som sa otočila a načiahla pre čiapku, dala si ju na hlavu ignorujúc teplo a otočila sa smerom mojej cesty.
Skoro som dostala infarkt. Kým som si napravovala čiapku, asi dva kroky od lavičky, som vrazila do osoby. Nezdalo sa, že by som vrazila do niečoho, čo sa hýbe. Bolo to ako do stĺpu. Preto som sa rýchlo pozrela do tváre neznámeho človeka. Sledoval ma?
„Včera som ťa nechcel vydesiť s mojím autom. Ale dosť som meškal."
Ozaj. Bol mi povedomý. Ale pochybujem, že by som bola až tak zabraná to svojich myšlienok, že by som si ho ani nespojila s ďalším opovážlivcom, ktorý mi ofŕkal moje obľúbené legíny. A možno aj hej. Asi určite.
Znova som sa na neho zahľadela, so snažením spojiť si ho zo včerajškom. Nie to nie je možné. Viem celkom určite, že v tom aute, okuliare nemal. A celkom určite mal vlasy, učesané do hora. Také tie „moderné".
Teraz mal vlasy ulízané na štýl hríbu. Nie dubáka. Ale poriadne, poriadne červenej muchotrávky. Proste vyzeral ako vzdelaný človek. A ja a vševedi, to do kopy nejde. A určite nie ja a učiteľ. Nemyslím vzťahovo, ale proste typ ľudí, čo vedia na spamäť celé pí. (Matematická konštanta xD)
Pokrútila som hlavou. „Nie je možné. Vo vašom aute ste vyzerali inak.
„Je veľa vecí, čo si myslíme, že nie je možné." Prehrabol si spľasnuté vlasy a s kľudom ma obišiel.
„Dobre som si pokecala." Zamrmlala som a otočila sa celkom iným smerom.
„Aj nabudúce." Zahlásil. Po pár sekundách som nepočula kroky, čo ma prinútilo sa otočiť.
Stál asi tri metre odo mňa. S jednou rukou vo vrecku a jednou na jeho taške. Chvíľu sa na mňa pozeral, no potom sa otočil. „Robíš dobré kakao!" Zakričal a zmizol za budovou.
Mind blown! xD
Je možné, že aj mne chvíľu trvalo, aby som svoj príbeh pochopila? No nič. Aspoň si cez prázdniny precvičíte svoje hlavy! :D
Ale nie. Ďakujem na to, že trpíte môj príbeh a za to, že ma vaše čítania posúvajú vpred s písaním tohto príbehu! :)
Dnes ma posúrte, nech si ešte spravím čas a napíšem hneď ďalšiu. :P Dúfam, že sa to podarí.
Ďakujem za všetko!
*J*
أنت تقرأ
Laughing Eyes (Sk)
أدب المراهقين"Čo sa smeješ?" Spýtal sa, so zvedavosťou v očiach, na čo som ja nadvihla obočie a pokrútila hlavou. "Chceš vodu? Myslím si, že máš halucinácie." • Stratila veškerú radosť, kvôli minulosti. Kvôli incidentu, ktorý zatriasol jej vnímanie seba samej...
