Laughing Eyes (Sk)

7.

Švihom som sa posadila a s rukou som celou silou udrela do okna. Vydala som zo seba zvuk, aký by asi nikto nechcel počuť v noci, keď je všade zhasnuté a hodila sa naspäť na môj vankúš. Po chvíli som si ho zobrala spod hlavy a namiesto jeho polohy pod hlavou, bol teraz na hlave. Pritlačila som si ho z plnej sily na tvár a čakala, či tí trafený vtáci prestanú robiť svoje obľúbené vtáčie veci, ako škriekanie a slnko sa konečne spamätá a prestane svietiť rovno do mojich očí. Snažila som sa zaspať, aj napriek búšiacej hlave, slnku a vtákom, no nepomohlo to. Trhnutím som sa postavila na nohy a smerovala som rovno ku skrini. Vďaka hodinám, ktoré sa nachádzajú presne vedľa mojich vecí, som sa dozvedela veľmi „potešujúcu" správu. Osem hodín. Takže, nie, že si zo včera pamätám len útržky, ktoré nie sú moc potešujúce, nie, že mám strom, veľmi vyhovujúco, umiestnený tesne za oknom a nemôžem kvôli „zlatučkým vtáčikom" ani spať, tak ešte som aj, v tento nekresťanský čas, hore. Rýchlo som schmatla veci na doma, čiže, tričko, ktoré by už najradšej oddychovalo v smetnom koši a slipy. Slipy z výpredaja, spred niekoľko rokov, takže si viete predstaviť, ako som vyzerala. Pred otvorením mojich dverí do izby, som sa posledný krát zahľadela do zrkadla a spokojná s pohodlnosťou môjho oblečenia, som sa mohla pustiť, do mojej nedeľnej chvíľky poéz(ležanie na gauči a pohnúť sa, maximálne tak pre ovládač)ie. Vystrčila som hlavu a pozrela sa najprv doprava, potom doľava a čakala som, že mojim očiam bude ublížené aj druhý raz. Nikomu som nepriala pohľad na Josha len v uteráku. Ale práve v tejto jednej a asi aj poslednej veci, som mala šťastie. Vybehla som rovno oproti do kúpeľne a spravila si rýchlosťou svetla, „drdol" alebo skorej, zachumlaná gumička v chumáči vlasov, do hora a pocupkala dole schodmi, pri čom som si dávala obrovský pozor, aby som to nešvihla skratkou, rovno s hlavou do zeme. Keď som prešla za schody do chodby, zívla som a pri pretieraní očí som zrazu narazila do osôb. Mamy a koho iného, ako toho, na ktorého musím vždy náhodne natrafiť.

„Krásne sobotné ráno ti prajem, Destiny." Oslovil ma a ja som automaticky kývla hlavou na súhlas. Neočakával na odpoveď a ja som ani nebola ochotná, mu ju poskytnúť. Prepchala som sa pomedzi dve telá a následne vytiahla z krabičky v malej skrinke tabletky proti bolesti a položila ich na kuchynskú linku. Vedľa nich putoval mobil, ktorý som si celý čas držala blízko pri tele a napustila si do pohára, vodu z kohútika a tabletku, rýchlo, prehltla. Oprela som sa o stolík a zahľadela sa na kalendár, ktorý bol šťastne otočený priamo mojim smerom. A vážne. Sobota. Kývla som rukou a pomyslela si, že o jeden deň sa seknúť, na moje pomery, nie je zlé. Chvíľu som len stála opretá o stolík a keď som si, po skúmaní kuchyne, našla leták, ktorý by som si rada prečítala, zazvonil mi mobil. Otočila som sa a rýchlo ho chytila do rúk.

„Hmm?" Zdvihla som a čakala, kým mi Mia so svojim energetickým hlasom, pokazí ,dnes, aj uši.

„Prosím, rýchlo. Príď." Keďže, toto bolo prvý raz, čo mi Mia nepraskla ušný bubienok, ani trošku sa mi to nepáčilo. Inokedy, by som si dala na čas a prišla aj s kávou, tak za hodinu, ak si švihnem, no dnes som cítila, že niečo nie je v poriadku.

„Jasné, prídem. Si v pohode?"

„Destiny. Nechcem kávu. Chcem teba. Čo najskôr." Ten tón hlasu ma doslova vydesil. Položila som a s rýchlim krokom som zamierila rovno k rozprávajúcej sa dvojici. Vytrhla som ich z konverzácie, čo ma ani v najmenšom netrápilo a so súrnosťou v hlase som na mamu nahnevane vyštekla:

„Kľúče od auta si prosím. Mia je v nejakých zasraných problémoch."

Mama sa zamračila, čo bolo, typujem, že kvôli môjmu tónu hlasu, no hneď po chvíli sa uchechtla. Zahľadela sa na mňa pohľadom, ktorý mi rovno dával na javo, že či mi nepreskočilo. „Veď nevieš šoférovať." Pravdivosť odpovede ma zarazila. Zostala som tam stáť a premýšľala, čo som si týmto pokusom o kľúče, chcela dokázať. Mohla som ísť peši, ale to by som, hneď po ceste, mohla zobrať aj tú kávu, keďže býva na druhej strane mesta.

„Hodím ťa tam." Z myšlienkového pochodu ma vytiahol ten posledný hlas, ktorý som teraz chcela počuť. Ale predsa som si musela priznať, že inú možnosť nemám.

A nevyčítajte mi, že prečo nejdem autobusom. Pardon, ale to radšej preplávam Pacifik.

Prikývla som.

*-*-*-*

Poslušne som ho nasledovala do auta. Predsa len som nechcela robiť nejaké problémy, keďže bol, nechcela som to priznať, práve teraz, jediná záchrana. Odomkol auto, otvoril mi dvere a z druhej strany nasadol. Naštartoval a hor sa do trápneho ticha!

Viac som si to neuvedomovala ako uvedomovala, pretože mi konečne prišlo na myseľ, že dnes, ráno o ôsmej bol v našom dome. Som jediná, ktorej sa to zdá divné? Podoprela som si ruku a zo stresu som si podupkávala nohou a hľadela do všemožných strán. Snažila som sa o trochu nenápadnosti, ale usúdila som, že keďže sa jeho hlava obrátila mojim smerom, moc mi to nevychádzalo. Po chvíli skúmania, čo to so mnou je, sa otočil a znova sa sústredil na cestu. Príležitosť som využila a zahľadela sa, tento raz, ja na neho. Zas a znova mal na sebe veľké okuliare, plus vlasy, ulízané na štýl hríbu. Nevyzeralo to sto krát zle, ale vyzeralo to „vzdelane". Vtedy som si to uvedomila a ďakovala bohu, že bolo medzi nami ticho a nezačal mi tu rozprávať o detailoch fotosyntézy alebo iných rôznych prkotín.

„Len som sa bol niečo spýtať." Prehovoril, čo ma vyrušilo z môjho pozorovania rôznofarebných domov po mojej pravici. Pozrela som sa mu do tváre a okamžite zvraštila obočie.

„Hmm?" Jeho pozornosť od cesty sa už ani raz neodvrátila. Kútiky úst sa mu začali pohybovať, čím som si dala imaginárnu facku, aby som ho začala počúvať.

„U vás doma. Nič si kvôli tomu nenamýšľaj." Nadvihla som obočie a potichu som sa zasmiala.

„Nebojte sa, posledné, čím by som si zaťažovala mozog, by ste boli vy." Uistila som ho a naspäť venovala pozornosť cyklistom a trúbiacim autám, ktoré sa nachádzali na zasekaných uliciach Corku v sobotňajšie dopoludnie.

Zasmial sa, čo bolo posledné, čo som od neho počula za celú cestu, kým sme sa dostali na ulicu, kde má Mia svoj vlastný apartmán. Hneď, ako zastavil, som nečakala ani minútu a rýchlosťou „Destiny s opicou", som otvorila dvere. Nemyslela som na to, že by šiel so mnou, v čom som sa hneď zmýlila. Vystúpil a nasledoval ma k dverám luxusného viacposchodového domu. Zazvonila som na zvonček, ktorý sa nachádzal, hneď vedľa jej mena a kým som čakala na odpoveď, bez problémov mi oxidoval za ramenom. Mala som čas, kým sa Mia rozhodne a pôjde stlačiť gombík na otvorenie dverí, tak som sa otočila a naskytol sa mi pohľad na jeho oči. Okuliare boli fuč. No neriešila som to.

„Toto už zvládnem sama." Ukázala som na dom za mnou. „Odvoz, bol dobrý." Dokončila som a nemohla som sa ubrániť menšiemu začervenaniu. Snažila som sa, aby to na mne, bolo čo najmenej poznať. Ruky si zastrčil do vreciek na jeho rifliach a usmial sa.

„To mám chápať ako tvoje Ďa...?" Nabádal ma, aby som dokončila slovo, ktoré som úprimne nepoužila už veľmi dlho. Zakrútila som hlavou a keďže on asi nechcel odísť, kým to zo seba nevysypem, odkašľala som si a po tichu ho dokončila. Nemala som chuť sa mu pozrieť do očí, takže som sa odvrátila smerom ku schodom a vykročila. Zakašľal. Teraz už naštvaná, že ma nenechá ísť pozrieť, čo sa deje s mojou kamarátkou, som si založila ruky v bok a otrávene som na neho zagánila očami.

„Nepočul som." Z úsmevom mi ohlásil a ja som nemohla byť už viac vyvedená z miery. Otočila som sa mu chrbtom a na dlhšej chodbe, ktorá viedla k schodom som povedala hlasom, ktorý by nemal počuť, to slovo, ktoré odo mňa silou mocou pýtal.

„Aj nabudúce." Trhla som sa a na pol ceste, hore schodmi, som sa posledný krát obzrela. Krútil hlavou a zdalo sa, že sa smeje. Začal si napravovať vlasy, čo mi dalo signál na to, aby som už konečne kopla do vrtule a išla zistiť, čo sa deje, v byte číslo 11.

Nová časť!

Bola menšia prestávka, ktorá mala byť za účelom si dopísať viac časí, aby som sa každý deň nestresovala viac, než sa už stresujem, lenže vy ste sa úplne zbláznili s počtom čítaní! Čo mi spravilo neskutočnú radosť, takže som sa rozhodla, zverejniť túto časť. Nesmierne vám ďakujem za čítanie a za prežívanie príbehu, spolu s Destiny, tak isto aj so mnou a ak máte akékoľvek dotazy, otázky, nebojte sa a napíšte mi komentár alebo správu!

Ďakujem!

*J*