Laughing Eyes (Sk)

9.

Natiahla ruky pred seba a s veľkým zapchaním dychu a vydýchnutím, sa natiahla. Zamľaskala pusou, čo väčšinou robí, keď sa dobre vyspí, čo som teda už von koncom nechápala a otočila sa tvárou ku mne. Po chvíľke spamätania jej pohľad prešiel odo mňa, až k prváčikovi, ktorý si ďalej v kľude sedel spolu aj s jeho vyloženými nohami. Pozrela som sa hneď doprava a myknutím hlavu plus očami, som sa mu snažila naznačiť, nech si dá tie svoje končatiny preč z jej stola. Vyzeral, že pochopil no len sa usmial. Zamračila som sa, čo spravila aj Mia a prísnym pohľadom skúmala každý jeden centimeter jeho tela. Zaťala som zuby a dúfala, že nemá toľkú energiu na to, aby vstala a poriadne mu vylepila. Stále mala oči len na ňom. Hlavu naklonila doprava, potom doľava a konečne prehovorila.

„Nespala som včera s tebou?" Spýtala sa s mierne pripitým hlasom,. Rýchlo som sa otočila a čakala na jeho odpoveď. Oči mal vypleštené a silno krútil hlavou. „Hmm." Zamrmlala a pomalým tempom sa postavila a sadla si vedľa mňa na pohovku. „Tak to bol možno iný. Ale podobáte sa." Ukázala prstom a keďže ruku dlho vystretú neudržala, hneď jej padla vedľa k boku, na čo sa šialene zasmiala a okamžite sa naspäť prikryla s dekou, ktorú som len tak pre tvoju zaujímavosť Mia, mala obmotanú okolo seba. Zaklipkala očami a v okamihu som od nej mala znova rajský pokoj. Pokrútila som nad ňou hlavou a rozhodla sa, že bude dobré, jej na konferenčný stolík pred pohovkou, nachystať pohár vody a vedľa neho tabletku na bolesť. Presne to som aj spravila.

Keď som sa ubezpečila, že tento svoj stav už zvládne, nasledovala som blatové stopy, až k mojim topánkam. Začala som sa obúvať a keďže som to ja a pri obúvaní sa očividne veľa nudím, pozrela som sa naspäť smerom, kde stále ešte sedel a vychutnával si obraz, o ktorom sme mali veľmi silne dôležitú diskusiu. Keď som si zaviazala šnúrky, konečne sa mi podarilo naviazať očný kontakt. Už druhý krát som mykla hlavou a ukázala na dvere ktoré sa nachádzali rovno za mnou. Otrávene si vzdychol a pomalým krokom sa vydal ku mne. Narazil do mňa, no hneď po tom otvoril dvere a spravil to veľmi gentlemanské gesto v zmysle „ženy idú prvé" na čo som sa falošne usmiala. Na tom falošnom úsmeve, som si dala dosť záležať. Obrátila som hlavu a začala pomaly cupkať dole schodmi.

*-*-*-* 

Vyšla som z budovy a rozhodla sa, že pôjdem tou dlhšou cestou, čiže doprava. Začala som kráčať, no namiesto mojich krokov, som počula aj iné. No neboli pokojné. A preto vtedy, keď som sa rozhodla otočiť, som skoro vrazila do šprintujúceho prváčika, ktorý mal namierené niekde rovno cezo mňa. Ináč si to vysvetliť neviem. Moje verné reflexy mi našepkali, že mám dať ruky pred hruď, čím som vlastne aj zabránila padnutiu na zadok. Keď som otvorila oči a pozrela sa mu so znechuteným výrazom na tvár, dychčal. Ako pes. „Daj mi minútku." Ledva dokončil vetu, na čo sa hneď predklonil a chytil sa za kolená. Pokrútil hlavou a v zápätí si utrel pot z čela.

„Fuu, ja sa tu ale zahrávam so športovcom." Odfrkla som a snažila som sa vyzerať najviac arogantne, ako sa len dalo. Keď sa mu uráčilo zdvihnúť hlavu a po pár desiatkach sekundách, aj telo, chytil ma za lakeť a ťahal smerom k naštartovanému autu. Brániť sa mi moc nechcelo, takže som bola aj celkom rada, že hýbanie za mňa robí niekto iný. Otvoril mi dvere spolujazdca a so žiadnym extra výrazom mykol hlavou.

„Mali ste ma len doviesť. Aj tak máte iné veci na pláne. Je okolo..." konečne mi moje imaginárne hodinky na zápästí prišli vhod„... dvoch hodín, čo by malo znamenať dvacku. Či funguje to u vás nejako ináč?" Previnilo som nadvihla obočie. Zdalo sa mi to vtipné, keďže sarkazmus je vlastne, na čom mi život stojí, no jemu moc nie. Nie moc nadšená jeho rozhodnutím, som sa pohodlne usadila a skontrolovala, či nemám náhodou vo vreckách sluchátka. Po tichu som si zanadávala, keď jediné, čo som nahmatala, boli žuvačky, čo v žiadnom prípade nebolo zlé, no to mi nepomôže na vyhnutie sa akému koľvek typu konverzácie. Sedadlo vedľa mňa sa mierne zachvelo, zatvorili sa dvere a keď som započula aj pás, využila som situáciu. „Máte cestu okolo? Lebo mne nerobí problém sa prejsť."

„Jasné a potom by ťa niekde vykotilo. Prosím ťa." Pokrútil hlavou a náznakom vykrivil kútiky úst.

„Vôbec ma nepoznáte a ani nechcem, aby ste ma poznali, no jedno musíte vedieť. Ja sa o seba postarať viem aj sama."

„Mal som šancu to včera vidieť."

„Pardon?"

„Proste ťa nemôžem nechať prejsť desať kilometrov," na chvíľu sa nám stretli pohľady „ po opici." Dopovedal, na čo sa znova otočil k ceste, za čo som nemohla byť viac rada. Odfrkla som si a s otráveným pohľadom som sa otočila k oknu.

*-*-*-*

„Kávu?" Vytrhol ma z myšlienok a s vtipnými pohybmi som sa poobzerala do všetkých svetových strán, až som narazila na drive-thru jednej kaviarne.

„Čo takto ticho?" Usmiala som sa a tento raz aj čakala na jeho reakciu. Pokrútil hlavou a usmial sa. Po chvíli bol znova otočený k okienku s otravnou pani na telefóne.

„Dve kávy prosím." Uchechtla som sa.

„Dúfam, že vás má kto prebaliť, pretože po dvoch kávach budete mať splav ako Temža." Ruky si dal na volant a s vypnutými červenými zadnými svetlami auta pred nami, sme sa posunuli o, prevratné, dva metre.

„Baví ťa to?" Zatiahol brzdu, čo som nepochopila, keďže sa bude musieť posunúť doslova o päť sekúnd, no povedala som si, že sa budem plne sústrediť na otázku.

„Ani neviete ako." Ležérne som zahlásila, čo mi pripomenulo žuvačku vo vrecku. Zdvihla som pól zadku a snažila sa ju istý čas vyloviť.

„Robí vás to neznesiteľnou, slečna Threathová." S chuti som sa zasmiala a vložila si žuvačku do úst.

„Ďakujem. Nikto mi nič krajšieho ešte nepovedal."

*-*-*-*

Bez slova vyšiel z pozemku kaviarne a dva papierové poháre položil vedľa na stojany. Uvedomila som si, že dnes som ešte do brucha nedostala ani len kvapku vody. Zbehli sa mi sliny, no rýchlo som ich zahnala a začala sa hrať s nechtami. Keďže kaviareň bola pár minút od domu, poobzerala som sa všade okolo seba, či mi náhodou niečo nevypadlo z vreciek. Keď som bola zmierená s tým, že všetok môj bodrel zostal na svojom mieste, v mojich vreckách, odopla som si pás a s nadšením, že sme presne pred domom, som otvorila dvere. Zakašľal. V polovici vystupovania, som sa obzrela. „Ďakujem." Povedala som, na čo som vyšla z auta a uklonila sa.

„Káva." ...menšia prestávka, s trápnym tichom... "Hoď to do seba, ináč v pondelok na mojej hodine neprežiješ." Mrkol a vystrel ruku rovno ku mne. Síce vyvedená z miery, jeho poslednou poznámkou, no stále smädná ako čert, som ju schmatla a bola veľmi rada, že bez iných zbytočných slov, zmizol. 

Čooo, pre boha, neni možné, nová časť! 

Jááj, tak páči sa, dúfam, že ste si vychutnali ďalšiu časť príbehu, ktorý sa zatiaľ vláči ako slimák po daždi. No nezúfajte! Ono to bude aj záživnejšie. Teda, aspoň dúfam, že tu do vtedy budete. :-(( xD

Jedna malá otázočka. Má zmysel sedieť pri tomto príbehu? 

Ďakujem za strpenie a ak by ešte niekto nevedel, nájdete u mňa aj príbeh s názvom "Covery/Obálky" (Alebo ako to je xD) Kde robím to, čo ma aktuálne strašne baví! Stačí si prečítať prvú časť. Ešte raz ďakujem!

*J*