Chat s idiotom

Kapitola 15

Nevedel som triezvo rozmýšľať. Niežeby som bol opitý, len som si od včerajška nevedel usporiadať myšlienky. Vôbec. Jediné východisko zo začarovaného kruhu bez nej bol park. Tam som ju prvý krát uvidel baviť sa s mojim bratom a jeho kamarátmi. Už mi ani neodpisovala na správy. Ani si ich nepozrela. Viem, že som všetko posral už vtedy, ale nenechal by som sám seba posrať to ešte raz. Alebo žeby? Možno som to urobil podvedome. Nechápal som jej naivitu v tom, ako si myslela, že to, že môj brat má -zrazu- záujem so mnou komunikovať (aj to len -podľa mňa- kvôli nej) mohlo dať dokopy náš súrodenecký vzťah, ktorý sa začal kaziť už keď sa s nami začala baviť ona. Vlastne presne preto sa kazil. No potom brat odišiel. S tým nemá nič spoločné a ak jej o tom nepovedal, tak ani doteraz nevie prečo odišiel.

Zrazu som si ju všimol. Vyzerala trošku inak ako pred rokmi. Dospelejšie. Zmenila štýl obliekania a namiesto dlhých rozpustených vlasov mala vrkoč. Pichlo ma pri srdci. Jej črty tváre zostreli. Prvý krát som jej videl lícne kosti a jej malá brada sa zdala špicatejšia ako pred tým.

Inými slovami – bola prekrásna.

Potichu som išiel k nej.Bál som sa, aby nezmizla, alebo aby si ma nevšimla a rýchlo neodišla opačným smerom.

Všimla si ma, až keď som stál pred ňou. Nevšímajúc si moje pokusy o rozhovor zavolala psa a šla preč. Ja samozrejme za ňou. Rozbehla sa a ja samozrejme tiež. Netrvalo dlho a predbehol som ju, čím ju aj prinútil zastaviť.

„Mia..."

odpovedala chladným nie, akoby ma nepoznala. Horšie. Keby ma nepoznala, nesprávala by sa kumne takto. Neodmietala by so mnou komunikovať takto na rovinu.

„Mia, prosím..."

„Prečo si sa ani len neozval?"

Nepohol som ani svalom. Svojho brata som prestal mať rád, keď mi nevedomky začal ukazovať ako nemožný som ja a aká nedotknuteľná je ona.

„Vypisuješ mi neviem-ako-dlho, že ako ti to je ľúto, že ťa ignorujem, aká som zlá a tak, ale keď ťa pozvem na stretnutie s tvojim bratom, ktorý sa vrátil a ktorý chce napraviť tie 2 roky, čo bol preč, tak mi ani len neodpíšeš?!"

Povedal som iba pravdu. No keď som videl to zhnusenie, čo mala v tom momente na tvári, zabolelo ma to a okamžite som oľutoval, že som niečo také povedal.

Chcela ísť preč.

Zas.

A to som nemohol dovoliť.

Už by som to nezvládol a bolo mi jasné, že táto bolesť by bola horšia, ako tá pred tým,lebo pri tejto, by už nebola žiadna šanca, že by sa na mňa opäť čo i len pozrela.

Nemohol som to v sebe držať.

Aj keď to už pravdepodobne vedela.

„Milujem ťa."

zašepkal som, no bolo mi jasné, že to počula. Pomaly sa otočila a pozrela mi do očí.

TheEnd