Because Of Dragonheart

Hedda?

,,Musíme ísť za ňou!" vykríkla som v mysli a súrila som Ljibbe aby sa čo najskôr zastavila pri Corall. Je v poriadku? A čo jej drak? A čo je s tým druhým drakom? Napadne ešte niekoho? Tieto myšlienky mi vírili v hlave kým sme zastavili pri Corall. Ihneď som zoskočila z Ljibbe a bežala som do veľkého prachového obláčika. Nevidela som vôbec nič, onedlho som začala aj kašľať, ale musela som ich nájsť!

Medzitým už pristál aj Henris a bežal za mnou. Onedlho som pred sebou uvidela veľké, zelené telo a prach začal dosadať na zem, takže viditeľnosť bola už lepšia. Zakašľala som a rozbehla som sa za Corall. Tá so slzami v očiach kľačala vedľa svojej dračice.

,,Hedda," zašepkala a pohladila veľkú dračiu hlavu. ,,Neopúšťaj ma," šepla. Ďalej už nerozprávala, keďže jej v tom zabránili vzlyky. Pozorne som si prezrela Heddu. Jej bok bol doškrabaný a popichaný kvôli stromom a jej krídlo malo na boku zlomenú kosť a zubami pobodkovanú, sem-tam roztrhanú blanu. Henris sa prirútil ku svojej sestre a silno ju objal.

,,Musíme im pomôcť," riekla som Ljibbe.

,,Nebude to také ľahké," odpovedala s pohľadom upretým na mňa.

,,Mne je to jedno, chcem im pomôcť," trvala som na svojom tvrdohlavo.

Ljibbe sklonila hlavu a ja som vyskočila na jej krk, hneď za hlavu. Ljibbe mávla krídlami a vydala sa smerom za tým fialovým drakom.

,,Kam to ideme a prečo?" opýtala som sa jej.

,,Musíme zabiť Lynxxa aby sme jej pomohli. Zotaví sa len, ak vypije jeho krv alebo si dá z jeho mäsa. Mi budeme voliť krv," riekla nakoniec. Nevedela som, ako to chce vyriešiť, keďže nádobu nemáme, ale nechala som to na nej.

Keď sme boli za ním, všimol si nás a zrýchlil. A my sme spravili to isté. Keď sme boli dosť blízko, Ljibbe mu spravila to isté, čo spravil aj on Hedde. On sa s revom zrútil a my sme pristáli pri ňom.

Ljibbe položila na zem hlavu a ja som zoskočila.

,,Roztrhnem mu zápästie. Ty si musíš ústa naplniť jeho krvou, tú potom vpustíš do Heddinej papule. A priprav sa, idem na to."

Dosť ma zamrzelo, že ďalší človek nebude mať draka. Kto vie, Lynxx mohol mať super jazdca. Vyronila som slzu. Bolo mi to vážne ľúto. Ďalší človek nedosiahne spojenia. Ale... Musím. Pomôcť. Hedde a Corall. Proste musím.

Ljibbe sa labou zahnala po drakovom zápästí a z neho vytriskla krv. Hneď som ku nemu dobehla a začala som si ústa napĺňať jeho krvou. Čiernou krvou. Cítila som ako sa mi menia oči. Zrazu som videla všetko tak... Inak. Dračí zrak, preblesklo mi hlavou. Aj napriek všetkej nechuti som to spravila a keď som mala ústa asi ako škrečok, obrázila som sa na Ljibbe, ktorá sa ku mne sklonila a ja som vysadla ako najrýchlejšie to šlo.

,,Takto vidíš ty?" opýtala som sa udivene.

,,Áno," odpovedala jednoducho.

Ljibbe máchla krídlami a my sme sa za pár sekúnd dostali ku Hedde a Corall. Ihneď som zoskočila a určite by som sa bola zabila, keby nebolo Ljibbinej veľkej laby. S rukami pred ústami som prebehla ku Heddinej obrej hlave a keď pootvorila ústa, kľakla som si ku nej pričom sa na mňa upreli všetky pohľady. Henrisov zdesený a Corallin znechutený. A to preto, lebo už som jej 'vracala' Lynxxovu krv do jej tlamy. Zvyšok ktorý ostal som musela prehltnúť. Bolo to odporné a úžasné v jednom.

Heddine zreničky sa stiahli a jej poškodenia začali miznúť a rany sa zrastali. Henris sa divil a Corall vískala a plakala radosťou. Potom objala svoju dračicu a následne aj mňa.

,,Ďakujem," zašepkala. Usmiala skm sa.

,,Neďakuj mi. Za to, aby som ti zachránila dračicu som musela niekoho zabiť. Vyhaslo ďalšie svetlo..." pozrela som sa vedľa seba. Chudáčik Lynxx.  ,, A keď už, poďakuj Ljibbe. "

Corall nečakala a rozbehla sa ku nej. V polke cesty spomalila, keď su uvedomila čo robí. Ljibbe sa ku nej však priateľsky sklonila, načo sa zase rozbehla a objala jej hlavu spredu.

,,Ďakujem, Ljibbe."

Po týchto 'slovách' som sa ku nej tiež rozbehla a objala som jej hlavu z boku. Po tváry mi stekali slzy. Áno, som strašná citlivka. Ale predstavte si... Že zabijete niekoho spojenca. Že ten človek bude patriť do nižšej vrsty, bude smutný... A napriek tomu, to niekomu pomohlo. Corall sa následne rozbehla za svojou dračicou a tú vyobjímala. Začula som Henrisov pobavený a šťastný smiech.

Pozrela som sa naň. Hneď za ním stál jeho majestátny čierny drak. Keď som sa naň zvedavo pozrela a aj Corall upriamila svoj zrak na draka za ním, odkašľal si.

,,Mimochodom, toto je Peppar, " riekol s úsmevom.

,,Peppar? Také milé meno pre takého strašidelného draka?" opýtala som sa s úsmevom.

,,No," odpovedal a poškrabal sa na zátylku.

,,No, keďže má také milé meno... Mohli by sme ho objať tiež?" spýtala som sa a on sa s otázkou v očiach pozrel na svojeho spoločníka.

Nič nehovoril, drak len hrozivo vykročil ku nám, na čo Ljibbe hrozivo zavrčala. Potom však zastal medzi nami a so štenacím pohľadom sklonil hlavu. S Corall sme neváhali a hmeď sme ho začali objímať. A Henris sa zasa len pobavene zasmial.

,,Nesmej sa, mal by si ho objať tiež, veď je to tcoj drak," povedala som s úsmevom. Už tie depresívne veci nechcem myslieť.

Henris len rozpažil ruky a Peppar sa za ním vyrútil. Všetci sme sa zasmiali, keď ma niečo napadlo.

,,A kam teraz?" opýtala som sa súrodencov. Tí na seba pozreli.

,,Po úteku sme mali zamieriť na východ," zamyslel sa Henris.

,,Tak... Ideme na východ?" opýtala som sa ich. ,,Lebo mne napríklad bolo dobre aj v našej dedine a navyše rodičia a tak... Zamyslela som sa a zamrzelo ma, že som sa nerozlúčila s mamkou.

,,Tak poďme domov," navrhol Henris a ja som sa naň vďačne usmiala. On mi úsmev opätoval a zdvihol pohľad ku svojemu drakovi. Ja som sa rozbehla za Ljibbe. Tá si ma hneď vyhodila na krk a vzlietla.

Woo! 😀 Časť mala byť v pondelok ale akosi... Som zabudla 😅
Čítajte s úsmevom :)
Vaša ForestFoxy