Cesty osudu

Rodičovská láska

Prvý pohľad na teba si akosi nepamätám. Veď aj ako by som mohla? Moje oči ešte vtedy nevideli, aj keď sa na teba pozerali. No tvoj hlas, ten znel v mojich ušiach od prvého momentu.

Stál si pri mne v podstate od prvého nadýchnutia. Prvé dni, noci, v podstate aj prvé mesiace môjho života si na nič nepamätám, no viem, že si tu bol.

Keď som bola staršia a spomienky sa mi zaznamenávali v hlave, už si tam bol vždy. Tvoje milé oči, silné paže a smiech radosti.
Spomínam si na všetky kinderka, ktoré si mi nosil, vždy keď si sa vracal z práce. Nebolo takého dňa, aby som niečo nedostala.

A dni išli, mesiace sa prelínali do rokov a ja som rástla. Začala sa škola a rôzne problémy a ty si bol viac a viac v práci. Videla som ťa menej a keď si bol doma, vždy sme niečo robili. Už to nebolo ako na začiatku. Niekedy sme si síce zahrali karty, ale vždy menej a menej. Chcela som niečo povedať, no ty si nemal čas. Nechcel si hovoriť, odvracal si svoju tvár a preto som sa snažila nenútiť ťa.

Bola to chyba? Mala som za tebou chodiť a pýtať sa? Mala som ťa ťahať k hračkám alebo k naším kartám? Ale neurobila som to, nechala som to tak a dnes je to všetko inak.

Síce sme stále otec a dcéra, poznám ťa a možno jedna z mála viem, kedy si z niekoho robíš srandu alebo to myslíš úplne vážne, no sme si vzdialení. Ja som sa vzdialila od teba a ty si sa vzdialil odo mňa. A nielen odo mňa. Uzavrel si sa a urobil si to najhoršie čo si mohol urobiť. Nevidíš, že nám tým ubližuješ?

Ubližuješ tým mne.

Možno ti to nepoviem do očí, ale naozaj to nevidíš? Potrebujem aby si tu bol, nielen fyzicky ale hlavne psychicky.

Otec, potrebujem ťa!

Každý z nás potrebuje otca, no nie každý jeden sa dokáže postaviť k rodičovstvu správne. Ale vážte si svojich otcov, pretože aj keď nie sú stále doma, starajú sa a verím, že sa aj snažia. Ja tomu svojmu verím.

By Moni_straw