Vstávam ráno so všetkými závozníkmi a robotníkmi. Tým nechcem povedať, že by to bolo nejako podradné, iba chcem podotknúť tú nespravodlivosť. Zatiaľ čo väčšina študentov (desivé) slintá na svoje vankúše, ja zabalená v svetri hrubom ako neandertálcov kožuch a kávou v ruke brázdim ulice NR.
Svieti sa v dvoch oknách v celom meste a pani, ktorá vždy zaberie moje miesto, už ako obvikle padá hlava. Vždy sa zastavím a obdivujem, aký uhol zvláda jej krk.
Autobusár vždy prudko zabrzdí, no vždy iba na jednej a tej istej zastávke. Nikdy nie skôr, nikdy neskôr, vždy s desaťminútovým meškaním.
Teda, niežeby to v globále bolo nejako veľa, ale ak pred šiestou už sedíte v autobuse a k tomu na vás zazerá profesorka (ktorú naozaj nemáte ako pustiť sadnúť, prisahám), je to vražda.
Akokoľvek pozitívne sa snažíte vnímať váš študentský život, spoj 32 Klokočina-Chrenová vám to zaiste pokazí. A tak sedíte v stojacom autobuse ,oči sa vám zatvárajú a čakáte na známe trhnutie, ktoré vám oznámi, že ďalšia zástavka je tá vaša. Káva vo vašich rukách chladne a vy sa predierate smerom ku dverám.
Frflajúce babky začínajú s vetou:„Keď ja som bola v tvojom veku.." a sveter zrazu hreje až príliš.
Keď sa konečne došuchcem do školy, rad turniketov (a rad študentov) stojí pomaly až na prechode.
Povedzme si úprimne, každá škola má svoju desivú vrárničku a o tej našej to platí dvojnásobne.
Vraj prečo meškám.
A tak sa pustím do opakovania príbehu o rannej rutine, meškaní autobusu, padajúcej hlave a pani profesorke, ktorá ako namydlený blesk celá nahnevaná trieli rovno mojim smerom. A tak sa od vrátničky otočím k profesorke a vypočujem si rovnakú prednášku.
Pozriem na hodinky a v presne vypočítanom čase sa presuniem do učebne. Vyberiem knižku a v presnom čase vytiahnem zošit, zatiaľ čo presná profesorka vojde do triedy.
A práve pre toto si tak hrozne cením Wattpad. Pretože písanie ja niečo, čo narúša našu rutinu.
A možno si to veľakrát neuvedomujeme, ale poskytuje nám najlepšiu terapiu. A preto si myslím, že my autori by sme si to mali vážiť.
Berme to ako dar, nie ako povinnosť. Nie každý má v hlave príbeh a nie každý ma to šťastie, že dokáže vyjadriť pocit.
My to vieme a preto vieme, že máme za čo ďakovať.
YOU ARE READING
Cesty osudu
RandomVerím že každý jeden z nás je večný. Nepredstavujte si nebo, či posmrtný život. Verím, že budeme žiť v mysliach iných. Zostaneme tým, čo zanecháme. A preto vám chcem zanechať svoje myšlienky. Každý ma pochopí inak, každý si vezme svoje. No dostanete...
