Vždy keď kráčam touto ulicou premýšľam na tým ,kde sa stala chyba. V strede historického centra vyrástol priemyselný park, na plotoch rodinných domov sa krúti ostnatý plot a ľudia zazerajú jeden na druhého. A možno to je ten dôvod, prečo si nevšimli ako zničili svoje mesto a svoje domy.
Nepamätám sa ,že za čias mojeho detstva(niežeby ešte skončilo, ale myslím tú prvú polovicu) by som niekde videla ostnatý drôt. A ak sa to aj stalo, určite to nebolo na plote rodinného domu. Vždy ma napadne otázka, ktorá mi potom vŕta v hlave a nie a nie odísť. Kedy si tak ľudia prestali dôverovať?
Nechápem potrebu mreží na oknách, stále vyšších a vyšších plotov a ani pocit neistoty, ktorý s ľudmi kráča ruka v ruke. Chápem že zlodeji tu boli vždy a tak isto aj vrahovia. Ale ste nozaj ohrození? Je to naozaj také zlé, že necháte vaše deti vyrastať za ostnatým plotom?
Okolo tohoto domčeku chodím vždy z mesta, ktorého tvár sa zmenila. A možno práve preto utekám na jediné miesto, ktoré sa nemení. Knižnica je pre mňa oázou pokoja . Vybehnem zo školy, žmurknem na pani knihovníčku (akože tú kávu vlastne nemám hej?) a sadnem si. Také jednoduché a také úžasné.
Mnohí ľudia vravia, že vzduch tu je zatuchnutý. No oni sa nevyznajú. Je to zmeska ticha, vedomestí a tisícky životov ktoré môžeme prežiť, pokiaľ sa sem uráčime. Pre mňa je knižnica niečo,ako prechodné bydlisko.
Nehanbím sa za to, že svoj voľný čas venujem knihám. Som schopná ráno vojsť do knižnice a vypadnúť až večer. Ľudia to nechápu. Je to pre nich niečo nezvyčajné. Odkedy sa stali vedomosti vecou, za ktorú sa treba hanbiť? Nazvú vás šprtom a robia to ľudia, ktorých slovná zásoba sú tri slová, z toho dva vulgarizmy.
A pritom by to malo byť naopak. Oni nechápu tú silu slov v drobných riadkoch, ktoré tvoria ďalší život plynúci pozdĺž reality. Nezažili silu Harryho Pottera, rozbúchané srdce pri Hrách o život. Nezažili napätie s Jacom a Clarie. Neplakali pri Na vine sú hviezdy, nevideli Všetky známe miesta. Nestali sa Hostiteľom a neutekali trestu s Polodivým.
No a čo že ste nerdi?
Máte byť na čo hrdí. Ste príbehom, ste básňou. Nikto neprežije tak plnohodnotný život ako my. Nikto neprežije toľko životov ako my.
YOU ARE READING
Cesty osudu
RandomVerím že každý jeden z nás je večný. Nepredstavujte si nebo, či posmrtný život. Verím, že budeme žiť v mysliach iných. Zostaneme tým, čo zanecháme. A preto vám chcem zanechať svoje myšlienky. Každý ma pochopí inak, každý si vezme svoje. No dostanete...
