Hunters

Znamenie

Rýchlo som vybehla po schodoch do mojej izby a posadila sa na posteľ vedľa Dylana. " Deje sa niečo? " opýtal sa rozospato ale ja som ho ignorovala. Netrpezlivo som otvorila obálku a vytiahla malý poskladaný štvorček papiera. Bol jemný na dotyk a mal žltkastý nádych. Písmo na ňom bolo úhľadne napísané zeleným atramentom. Začala som čítať:
Pre moju dcérku Lei
Milá Lei,zajtra máš 17 a ja ti to veľmi prajem.  Vždy  si bola hrdinská a silná a tak  viem že i keď pri tebe nie som počínaš  si dobre. Dúfam že máš veľa priateľov a užívaš si život. Myslím že si sa už zoznámila zo svojou sestrou Kibou. Veľmi ma mrzí že som ti o nej nepovedala ale mala som svoje dôvody. Bála som sa o teba. Vždy budeš moja malá odvážna vlčica.
S láskou mama <3

*Páni! Mama naozaj myslela na všetko.* pomyslela som si keď som list skladala naspäť do obálky dokonca odhadla aj Kibu. Myslím že by ale nebola tak nadšená keby vedela do akých problémov som sa zaplietla a aká som nezodpovedná.Aspoň že mi otec nič nevyčíta. Vstala som z postele a prezliekla sa. Dylan stále ležal na posteli s prižmúrenými očami. " Myslím že by si ml zavolať rodičom aby si nemysleli že si mŕtvy." podotkla som a vyklonila sa z okna. " Viem nemusíš mi všetko pripomínať!" zavrčal a otvoril dvere.Zasypela som " Kde ideš? " on my neodpovedala a rozbehol sa dole schodmy. Ešte šťastie že si ho nevšimol otec ktorý práve vtedy vychádzal do kúpeľne. " Domov! " povedal a zabuchol za sebou dvere.
⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪⚪
Sedela som na posteli a pozorovala búrkové mračná ktoré zlovestne krúžili nad mestom.Pozrela som na mobil mala som novú správu od Mary.

Mary:  zajtra máš narodeniny zlatko ;-) Nejdeme dnes von?  Len ja a ty Tobynko totiž nemôže.
Lei: Hmmm neviem mám totižto ten trest. Prepáč je mi to ľúto z oslavy nič nebude.
Mary: To je škoda. Ale stretnúť sa musíme veď sme kamarátky ja ťa neprezradím.
Lei: Dobre idem :-)

Obliekla som na seba mikinu a vyrazila von. Nemala som dobrý pocit z toho čo práve robím ale nakoniec ma niečo vo vnútri posmelilo a ja som vyrazila k lesu.Keď som tam prišla Mary tam ešte nebola. Sadla som si na kameň a čakala. Vtom som začula zašuštanie lístia. Otočila som hlavu
"Mary si tam? " nikto sa však neozýval vietor začal zavýjať a chladné vetry mi začali prechádzať cez telo. Zamrazilo ma. predo mnou sa zrazu zjavil vlk.Nebol však celkom obyčajný bol priesvitný a žiarilo z neho modré svetlo. Začala som ustupovať no vlk sa ani nepohol. " Dávaj si pozor na toho ktorý je posadnutý " povedal ženský hlas  " vtiahne ťa do kruhu."
Vlčica sa potom otočila odkráčala do lesa. " Čo to malo doparoma znamenať? " povedala som si pre seba a pozrela sa smerom k miestu kde vlčica naposledy stála. Keď som skúmala to miesto všimla som si úzku lesnú cestičku na nej sa ligotali strieborné odtlačky lebiek. Neboli hlboké merali len pár milimetrov akoby sa o ne tajomný vlk len obtrel, skoro akoby sa vedel vznášať. Zvedavosť mi nedala a vydala som sa po záhadných stopách.Prechádzala som sa zeleným bludiskom a všímala si každý detail. Postupne sa cesta začala rozširovať a ja som videla čoraz viac zvláštností. Lístky na stromoch sa sfarbovali do modra slnečné lúčne boli akési slabšie a zem bola porastenš množstvom drobných modrých kvietkov ktoré v lese asi len tak neuvidíte. Stále som si v mysli prehrávala slová vlčice dávaj si pozor na toho ktorý je posadnutý, vtiahne ťa do kruhu.
Ako som tak kráčala stále hlbšie a hlbšie do lesa začala som mať obavy že sa už odtiaľ nedostanem. Obklopovali má záhadné zvuky a konáre stromov trávili hrôzostrašnú kulisu. Modré kvietky sa už takmer vytratili a chodníček bol čoraz užší. Hlások v mojej hlave ktorý mi pred chvíľou dodával odvahu teraz zúfalo kričal: Utekaj!
Vtom sa z tmy vynorili dve žlté oči. Zapišťala som a ono sa to po mne vrhlo, zamávalo to obrovskými krídlami a zatiahlo má ti za vlasy. Spadla som blata a okolo hlavy mi premietali stovky čudných stvorení. Rýchlo som sa postavila a utekala som,zúrivo som sa snažila odohrať od seba tie vtáky a na cestu som takmer nevidela. Znovu som spadla. Zavrela som oči a čakala som že má znovu niečo vystraší no bola som opäť medzi modrými stromami. Všetko bolo zaliate svetlom a nádherná štíhle brezy a silné buky akoby hovorili: S nami sa nemusíš báť.
Vstala som a oprášila som sa. Nado mnou sa týčil obrovský buk a jeho konáre siahali až do neba. *Rýchlo hore kým ma neobjavia tie lietajúce beštie. * Liezla som len hore a zdalo sa mi to ako večnosť no keď som zbadala ako sa cez lístie predávajú aj lúče svetla dodala som si sily a viezla na úplne najvyšší konár. To čo som tam uvidela bolo naozaj veľmi čudné. Bol tam totiž drevený domček.

Je tu ďalšia časť Hunters. Čo na ňu hovoríte?  . Bola trochu dlhšia a celkom zaujímavá. Čo myslíte že bude v západnom domčeku na strome?
Páá
-Kaťa