Motivácia-Sprav si dokonalý život

Pocit spokojnosti a šťastia

Akurát včera som sa zamýšľala nad tým, čo znamená šťastie a poviem vám na rovinu, neprišla som na to. Už len to, že my ľudia, keď sa z niečoho tešíme povieme "som šťastný" a naopak, keď sa nám niečo pokazí, vyjadríme sa "som nešťastný". Mňa zaujímalo, či je pocit šťastia naozaj len vyjadrenie emócie, pocitu v danej chvíli, alebo, či to môže byť charakteristická vlastnosť človeka, či je to synonymum k slovu optimistický. Pretože optimistický nepoužívame len tak, že toto sa mi podarilo tak sa cítim optimisticky. Skôr používame, aha ten človek to vidí vždy z tej lepšej stránky, on je jednoducho optimista, stále sa usmieva, je to jeho charakteristická vlastnosť.

Ale pojem šťastie, to nie je také ľahké slovo. My si ani neuvedomujeme, čo slovo šťastie znamená. Je to viac ako len spokojnosť, byť šťastný znamená byť vyrovnaný, nielen usmiaty či veselý, ale aj naplnený, nielen rozjasnený ale skutočne blažený. Poviem vám, byť úspešný ešte vôbec neznamená byť aj šťastný.

A prečo ten nadpis. Pretože mi ľudia si často mýlime tieto pojmy. My sme len spokojní. My sa vyjadríme, že sme šťastní, ale málokedy to tak je. Viete prečo? Pretože my len zamieňame pocit spokojnosti za pocit šťastia. Ale to nie je to isté. Ani zďaleka. Byť šťastný znamená nieže mať pocit, že mi nič nechýba, ale byť o tom presvedčený. My zabúdame aký je to pocit, keď nás chytí záchvat eufórie, ako keď mladému dievčaťu chlapec odpíše. Veď to poznáte, skáče "meter dvadsať", usmieva sa na svoj smartfón, niekedy si aj zakričí a celý jej deň je zrazu krajší. Kedy sme my naposledy len tak vybehli na ulicu, na lúku rozkvitnutých kvetov a len tak sa zatočili ako v tých "trápnych" filmoch alebo na obrázkoch? Kedy sme pocítili tú skutočnú eufóriu? Kedy sme skutočne zo seba vydali takú skutočnú radosť?

Choďte niekam do obchodu, lekárovi, celkovo niekam do spoločnosti a všimnite si malé deti. Väčšina z nich sa teší z úplných maličkostí, čo by sme sa mali od nich učiť, pretože im dokáže urobiť radosť naozaj úplná maličkosť, napríklad aj to, že vonku je slniečko a môžu sa hrať vonku, v piesku, na hojdačkách s inými deťmi (alebo v dnešnej "modernej" dobe chytať pokémonov). Ale o tom teraz nechcem hovoriť. Vráťme sa do tej spoločnosti, kde majú rodičov. Dieťa začne kričať, nahlas sa tešiť, a rodič hneď "psst". Veď to poznáte, keby stojím na prechode a napadne ma niečo naozaj úžasné a začnem tam tancovať, tešiť sa, jednoducho prejavovať nejakú emóciu, asi si viete predstaviť, ako by na mňa ľudia pozerali. Odmala nás učia, prejavovať svoje emócie len v nás, nepúšťame ich von, pretože sa to nepatrí, nehodí, nerobí, a pod. Ale prečo? Prečo by sa človek nemohol "vyskákať", vydať zo seba tú nefalšovanú úprimnú radosť, keď sa mu niečo podarí? Veď emócie sú úplne prirodzené.

To isté s hnevom, strachom, úzkosťou a podobne. Zožieram sa tým v sebe vo vnútri, lebo to nemôžem dať von. Jasné, že keby som bola v spoločnosti a začnem tam hlasno zúriť a kričať, tak by ma zavreli do kazajky. Ale skúste si v súkromí, aspoň raz do týždňa, alebo jednoducho keď cítite, že to potrebujete, zavrieť dvere a vypustiť všetky emócie. Doma, v obývačke. Nájdite si na to váš spôsob. Keď cítite eufóriu, skáčte, jasajte, keď sa potrebujete vykričať zase z hnevu, vykričte sa. Pretože ak budete pravidelne svoje emócie utláčať, zatláčať stále do vnútra a držať ich v sebe, tak sa vám to "vymstí" v  tej najmenej vhodnej chvíli. Napríklad, toto sa nám každému už určite stalo, ak budete v sebe dusiť hnev, môžte "vybuchnúť" na nesprávnu osobu, kamarátku, kto vám prvý príde "pod ruku". A vieme, že niekedy to tak ani nemyslíme, ale pod nátlakom emócií povieme veci, ktoré potom ľutujeme. Slová môžu veľmi raniť. Niekedy sa musíme jednoducho "vyventilovať" a vydať zo seba všetky emócie. A čím viac to budeme trénovať, tým dokonalejšie budeme vedieť svoje emócie ovládať. Za emócie sa človek nikdy nemôže hanbiť, žiadna emócia nie je zlá. Sú to len prejavy toho, že naozaj žijeme a nie sme len roboty.

A teraz, urobte sami sebe radosť. Kým máme ešte tie slnečnejšie dni, vybehnite so psom na prechádzku, alebo len tak sami do lesa, niektorí možno do kostola, do parku na korčule a naplňte sa skutočnou radosťou. Nebuďme spokojní, ale naplnení šťastím, radosťou, láskou a ďakujme za tento svet a všetko nádherné okolo nás. Všetko tvoríme sami, ale ak chceš zmeniť svet, zmeň najprv seba.