The Joker

VII.

Stali sme pred dverami, od Alexovej izby bolo počuť hlasný smiech a krik môjho mena. Ošetrovatelia sa snažili dostať dnu, ale nešlo to. Skúšali naňho hovoriť, no tiež nič. ,,Nechajte, nech to skúsi Kathreen." Povedal riaditeľ ošetrovateľom, ktorý odstúpili od dverí, aby som mohla ísť k ním. ,,Joker, pusť ma dnu. Tu je Kathreen."  Snažila som sa hovoriť pokojne. Dúfala som, že nebude poznať tu nervozitu v mojom hlase. Chvíľu bolo ticho, ako by neveril, že som sem prišla. ,,Vážne si to ty?" ,,Áno, tak otvor prosím." ,,Ale prídeš len ty." Pozrela som na riaditeľa, ktorý chvíľu rozmýšľal, ale potom prikývol. Bála som sa tam ísť sama. No musela som. ,,Dobre, len otvor." Dvere sa po chvíli otvorili, ale len na takú medzeru, aby som mohla prejsť. Keď som bola dnu Alex zavrel dvere a zamkol ich. V hlave mi bežali rôzne myšlienky. Odkiaľ vzal kľúče? Ako dlho ich už má? Skôr ako by som stihla niečo povedať chytil ma rukami okolo pásu a vtiahol do jeho objatia. Hlavu položil do záhybu medzi mojim ramenom a krkom. Chvíľu som váhala, no potom som ho objala rukami okolo krku. Stale opakoval, že tomu neverí. Kým sme tam stáli, obzerala som si jeho izbu, po stenách bolo červenou napísané HA HA HA. Bolo to na všetkých stenách, či už ti bolo napísané veľkými alebo malými písmenami. Nevedela som, či to je farba, ale nechcela som sa ho to teraz pýtať. Možno nabudúce. Keď som sa chcela odtiahnuť, tak zosilnel stisk na mojom páse. ,,Joker, čo sa deje?" Zašepkala som do ticha izby. Chcela som vedieť prečo ma drží tak blizko pri sebe. Akoby sa bál, že mu ujdem.Vedela som, že ak by som ho oslovila Alex tak by mi neodpovedal. ,,Neveril som, že prídeš." Povedal do môjho krku, aj keď mi neodpovedal na otázku bola som rada, že mi povedal aspoň niečo. ,,Záleží mi na tebe. Už minule som ti povedala, že to spolu zvládneme. Ak sa bude niečo diať, tak mi to povedz." Stále som šepkala. ,,Vážne ti na mne záleží?" Opýtal sa tónom hlasu ako keby neveril, že som to vyslovila nahlas. Ale stále mal hlavu na mojom krku. ,, Myslíš, že ak by mi na tebe nezáležalo, tak by som tu bola o 1 ráno?." Trochu som sa zasmiala, aby som odľahčila situáciu. Bola tu dosť napätá atmosféra. Neodpovedal, ale cítila som ako sa mi usmial do krku. ,,Mala by som už ísť." Povedala som do ticha, ktoré znovu vládlo v miestnosti. Keď som sa odtiahla, až teraz som zistila, že nemal na sebe tričko. Aj keď bolo v miestnosti šero, videla som jeho tetovania na hrudi a rukách. Alex odomkol dvere. Keď som stlačila kľučku, chytil ma za lakeť a otočil čelom k nemu. ,, Sľub mi, že v pondelok prídeš." Povedal tak potichu, až som to skoro nepočula. ,, Sľubujem." Odpovedala som odhodlane a usmiala sa naňho. ,,Ahoj." Povedal smutne. ,, Ahoj." Vyšla som z izby kde ma čakali ošetrovatelia a riaditeľ. Riaditeľ prišiel ku mne ,, V pondelok sa u mňa zastavte." ,, Dobre, dovi." S tým som sa otočila a smerovala von zo sanatória.

❄❄Nová časť⛄Dúfam že som vás nesklamala⛄⛄ Ďakujem za ⭐ a komenty⛄❄❄