The Joker

XI.

,,Ahoj Jok- preboha. Si v poriadku?" Zhrozila som sa, keď som videla jeho dobitú tvár.
,,Ahoj zlatko, som v poriadku." usmial sa na mňa ,,Oh, bože, vy nie ste normálni. Prečo ste sa pobili?" Prešla som k nemu a sadla si na stôl, chytila som jeho tvár do mojich rúk aby som si ho poriadne prezrela. Mal natrhnuté obočie a peru, pod ľavým okom sa mu črtal fialový monokel a na pravom líci mal tiež dosť veľkú modrinu. ,,Len povedal niečo, čo nemal a viem, že to už nikdy nepovie." Usmial sa na mňa. Stále som prstami prechádzala po jeho zraneniech. ,,Ukáž mi ruky prosím." ,,Ale prečo?" ,, Jednoducho mi ich ukáž." dal mi jeho ruky, jednu som položila na moje koleno a druhu si nechala v dlaniach. Mal úplne zodraté hánky. Hlavne na pravej ruke. Dala som mu malú pusu na každú odreninu. Dúfala som, že keď to urobím, tak zmiznú. ,,Bála som sa o teba." zašepkala som do tichej miestnosti aj keď som tam zo začiatku nechcela ísť, istá časť mňa bola rada, že sa mu nič nestalo, a že som tu pri ňom. Stále som držala jeho ruku a vytvárala malé krúžky palcom na chrbte ruky. ,, Nemala si sa čoho báť srdiečko, nikdy ťa neopustím." usmial sa na mňa a teraz to bol on, kto chytil moju ruku do tej svojej. Moja malá dlaň sa v tej jeho obrovskej strácala. Alex ma stiahol zo stola za pás na jeho kolená, jednu ruku mal na mojom páse a druhú na mojom stehne, kde kreslil krúžky. Obidve ruky som mu obmotala okolo krku, a pritlačila som sa ešte viac na neho. ,, A čo ti vlastne povedal? Muselo to byť niečo zlé, keď ťa to tak vytočilo." Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach a čakala na jeho odpoveď. ,,Vieš, som majetnicky a nikto nesmie povedať nič na to, čo je moje." Povedal s pohľadom zapichnutím v stene za mojím chrbtom. Medzi palec a ukazovák som chytila jeho bradu, aby sa mi pozeral do očí. Keď sa naše pohľady stretli znovu som sa začala utápať v tej nádhernej modrej farbe. Naklonila som sa viac k jeho tvári a pomalí som sa priblížila k jeho perám. Cítila som, ako sa mu postupne zrýchľoval dych. Hľadeli sme si do očí a na okamih sa zastavil čas. "Prečo to neurobíš?" Jeho hlas má vytrhol z myšlienok."Neurobím čo?" ,,Prečo ma nepobozkáš?" ,, Nemôžem. Nie je to správne." Svoj pohľad som zapichla na jeho ruku, ktorá má stále hladila po stehne. Istým spôsobom ma to upokojovalo. ,, Sedíš na kolenách najväčšieho psychopata v psychiatrickej liečebni, teda podľa vás- uškrnul sa nad tým, čo povedal- Vážne si myslíš, že ma zaujíma či to je správne?" Znovu sa priblížil k mojím perám, keď Mark zaklopal na dvere so slovami ,sedenie skončilo' Alex si oprel čelo o to moje. ,,Oh, prečo sa to musí vždy pokaziť." Pohladila som ho po líci a odtiahla sa od neho. ,,Musím ísť. Ahoj Joker." Dala som mu malú pusu na líce a odišla z kancelárie.

❄❄ Ďaľšia časť⛄ dúfam, že sa vám bude páčiť⛄ a končím to kvôli tomu, aby ste mali na čo tešiť v budúcej časti💕❄❄