Welcome

Dedinka Rock

Ráno. Tma. Neznesitelné teplo. Tieto krátke vety boli to jediné na čo som dokázal použiť svoju hlavu o takomto čase. Naša škola mala dnes celodennú túru v najbižšom meste, nač tam chodiť, keď tam idú všetci len nakupovať? A k tomu o tomto nemožnom čase? "Madame M", ako sme zvykli našu učiteľku prezývať, sa vyžívala v našom utrpení - klasická zbohatlíčka z veľkého mesta, ktorá sem prišla utrácať peniaze.

Prvé pramienky svetla si pokojne ľahli na strechy domčekov. Zdvihol som hlavu, poriadne sa ponaťahoval a zavrel oči. Keď som ich znova otvoril, dopadol mi zrak na čerstvo natretý, pestrofarebný plot našej školy. Natierali ho deviataci, keď odchádzali s poznámkami domov - asi z pomsty.

S nechťou som ho hypnotizoval a ako debil som si nevšimol stĺp, teda až dokým som do neho nenarazil a strepal sa na zem. S tichým syknutím som sa pozviechal zo zeme. Zabočil som za roh a nahodil najžiarivejší úsmev aký som vedel.

Alena Madrid alebo "Madame M " si ma okamžite všimla, zaculila sa a pohodila vyperoxidovanými vlasmi.
Pravdepodobne si myslela niečo na tento spôsob:
Ach som taká dokonalá, všetci títo malí smradi mi zobú z ruky! Dokonca aj Nathaniel!
No ja jej z ruky nikdy zobať nebudem. Väčšina chalanov sa pozerá len na tie F košíky a nikto z nich si nevšíma ako ich využíva.

,,Nate! Nate!" Tváril som sa, že toho malého spratka nepočujem. Mikleo sa ale nevzdával:,,Budeme v autobuse sedieť spolu?" Nadhodil psie očká. Takéto veci na mňa nezaberajú. Povzdychol som si v duchu. Kebyže za každé psie oči, čo na mňa hádžu dievčatá dostanem 10 centov, bol by som milionárom. ,,Môžeme..." Zamrmlal som znudene.

Cestu autobusom, ktorý mal najmenej dvesto rokov a tiež prehliadku mestom, teda nákupákmi som prežil (celkom). Bol som totálne vyčerpaný, a to som mal ešte prežiť cestu domov! Madame M a zvyšok ženskej populácie využili chalanskú menšinu ako pojazdné nosiče.

Mierili sme do posledného obchodu tohto dňa, na to sa Madame M otočila a nadhodila tajomný pohľad.
,,Clapci, vy môžete zatiaľ ísť....sa niekam odpratať." Povedala náružlivo stepujúc pred bránami Victoria secret. Malé deti. Prevrátil som oči nad svietiacimi očami mojich debilných spolužiakov. Jediný, kto vyzaral rovnako znechutene ako ja bol Mikleo, aj keď si myslím, že z úplne odlišných dôvodov. Zatiaľ, čo sa ženská populácia nahrnula do ochodu - aj so svojimi taškami -, nasledovaná hŕbou hladných pohľadov, poriadne som sa poobzeral po možnom mieste na odpočinok. Kaviareň... Zavadil som pohľadom o malú - a asi jedinú v tomto meste - kaviarničku. Bola trošku ošarpaná ale povedzme si pravdu, vyzarala ako nebo oproti obchodu plného žien. Celkovo dnes boli obchody preplnené. Pomyslel som si zvaľujúc sa s koláčikom na pohodlne vyzerajúce kreslo.

,,Je Black friday." Povedalo asi 12-13ročné dievča s ružovými vlasmi, počkať, s ružovými vlasmi!!!
,,Uh-huh." Dostal som zo seba, stále čumiac na tú katastrofu na jej hlave. Pohľad mi zablúdil na iných hostí kaviarne - v skratke, pozerali na ňu ako na zjavenie. Skvelé, aspoň nie som sám. Pomyslel som si.
,,Môžem si prisadnúť?" Spýtala sa ignorujúc všetky pohľady.
,,Jasné." Mávol som rukou na okolité kreslá.

O chvíľu sme už rozprávali ako by sme boli dlhoroční kamoši. Dokonca som sa dozvedel i zopár užitočných vecí, nie len samé babské kecy. Volá sa Annette Blackbell a jej otec je majiteľ zábavného parku, že vraj trochu podivín, ktorý sa nerád ukazuje svetu. Máte to v rodine, ale len trochu, len TROCHU. Pomyslel som si unavene.
,,Zaparkovali sme PoX-a nad takou malou dedinkou..."nestihla dopovedať ako som jej skočil do reči. ,,Pox-a?" Zopakoval som zmätene.
,,Ah, Pox, čiže pozemný vlak Xenón. Tak sa totiž volá naša mašinka." Zvyšok rozhovoru, Annettinho monológu som kúsok, po kúsku vypínal mozog.

Už, keď som videl len jej pohybujúce sa pery... ,, Vieš, čo? Kedže si prvý toleratívny človiečik koho som dnes stretla," vrátila svetu zvuk a podala mi maličký papierik. ,,S týmto ťa pustia dnu..." Pozrela sa na hodinky a vytreštila oči. ,,No nič ja už musím bežať!" Hnala so nesmiernou rýchlosťou von, neustále mi kývajúc. A ani mi nepovedala kde to jeeeee...

Doma som sa zvalil na posteľ spolu s nákupom, ktorý mi mama nakázala kúpiť a taktiež s tým malým papierikom. ,,No nič, aj zajtra je deň..."

Dúfam, že omáčka chutila, keď nie tak nič. :3