Welcome

Rozhodnutie

13:40. Ako rád by som posunul ručičku tých, až provokatívne veľkých hodín. Na šťastie boli strategicky umiestnené nad katedrou=všetci boli štastní. Učiteľka, ktorá nás učila poslednú hodinu sa radovala z pozornosti, ktorú dostávali hodiny, proste dokonalosť sama.

Päť minút do konca. Úpenlivo som pod lavicou zaťal päsťe. Nech sa nič nestame je predsa piatok... Nato započujem už len:,, Píiiiiii, chrrrrrr, brakakak...Ehem, ehem. Nathaniel Thorner dostavte sa prosím do riaditeľne. Opakujem Nathaniel Thorner dostavte sa prosím do riaditeľne. Ďakujem." Piatok, posledná hodina a oni si len tak vytrubujú moje meno v rozhlase. To by som chcel vedieť, čo som spravil.

S pokojným pohľadom som sa došuchtal pred dvere riadiťeľne a myslím, že celkom slušne zaklopal-ale len 'celkom'.  Odpoveďou mi bolo len strohé:,,Ďalej." Tento super strohý, tichý -a kto vie, čo ešte- chlapík nebol žiadna sranda - teda ak ste sa nepozerali ako niekoho trestá ( tehe-ak ste to neboli práve vy :'( ). Pekne som sa vystrel -však vzorný žiačik, no nie?- a venoval som riaditeľovi dlhokánsky spýtavý pohľad, dúfajúc, že začne.
,,Takže..." Pomaly si pošúchal strnisko.
Chvíľu bolo ticho, na čo mi naskočili zimomriavky:,,Áno?"
,,Takže... Dôvod tvojho príchodu do riaditeľne je..." Zložil si okuliare, pretrel na sucho do utieročky a znova nasadil na nos. Tak a teraz som čakal niečo super, ale že super vážne.

,,Aké kvety má tvoja mama najradšej?" Takmer som spadol. Prehltol som a chvíľku som spracovával, čo sa ma tento pomätený dedek opýtal.
,,Dnes ideme s Marissou na dobročinný ples tak som chcel vedieť aké kvety jej kúpiť." Seriózny tón jeho hlasu prezrádzal, že sa nejedná o vtip.
Som si akože vážne myslel, že tento... uh toto je schopné vtipu? Mne snáď niečo padlo na hlavu. Nadával som si. Asi som na neho zíral príliš dlho, no nakoniec som to dáko skopal. Odpovedanie na jeho otázky zabralo asi tak 15min. od farieb až po najobľúbenejší žáner filmu.

,,Potrebujem sa nejako odreagovať." Povzdychol som si a prehrabujúc si ofinku na ceste domov. Samozrejme, ruky som následne strčil do vreckiek a hľadal poklady. Hm, žuvačky, centy, vreckovky, skrkvaný papierik... Počkať! Vytiahol som ten malý papierik a zvolal:,, Kedy som si to dal do vrecka? Myslel som si, že je na nočnom stolíku." Mykol som plecami. Rozhodol som sa ho poriadne preštudovať - trochu fail, že až teraz. Bola to vstupenka pre dvoch do zábavného parku 'Welcome'.
,,Toto je síce fajn ale koho vziať zo sebou?" Zadumal som. Do očí mi udrelo ich motto:'Vyriešime každý problém!' ,,Takže, niekoho s problémami? Nope, nemyslím si, že je niekto dostatočne blbý aby tomu uveril." Povzdychol som si.

Vyzul som sa, vyzliekol si mikinu a zamieril do kuchyne odkiaľ sa rinul spev. Padol mi pohlad na malú, štíhlu postavu tancujúcu za sporákom so slúchadkami v ušiach, občasne používajúc varechu ako mikrofón.
,,Je mama doma?" Spýtal som sa. Odpoveď som, čuduj sa svetu nedostal (sarkazmus). Celou silou som plesol dlaňami po stole, až Olivia nadskočila. Vytrhla si slúchadká z uší a spýtavo sa na mňa pozrela.
,,Ako bolo v škole?" Nič horšie sa asi spýtať nemohla.
,,Perfektne."odsekol som.
Naklonila hlavu a spýtala sa:,,Stalo sa niečo?"
,,Nič, nič, všetko v poriadku." Povzdychol som si.
Zamyslela sa:,,Dnes idem s Erikou na karneval do Riffu, nechceš sa pridať? Pomohlo by ti to prevetrať hlavu, no nie?"
,,Do tej mini dedinky som chcel ísť tiež, nad ňou je totiž zábavný park toho zvláštneho dievčaťa o ktorom som ti hovoril. Asi sa ti tam nechce ísť so mnou, čo?"
,,Nope,"zavrtela hlavou:,,S Erikou sme dohodnuté už dva týždne, ale čo tak pozvať Molly?"
,,Nie zlý nápad,"potľapkal som ju po hlave:,,Niekedy vieš byť aj užitočná."
,,Ja viem,"zaculila sa, na to sa zamračila:,,Tak počkať, čo si myslel tým 'niekedy'?!" Zvreskla za mnou, zatiaľ, čo som radostne hopskal do svojej izby.

Pár minút na to som zavolal Molly. Už od detstva sa točím okolo zvláštnych ľudí. Uvedomil som si. Molly bola nízka blondína s dredmi, čokoládovými očami a povahou prešibaného ( na oko ožratého ) vojaka - robí si, čo chce, ale keď to vyzerá, že ju niekto potrestá zázračne vytriezvie ( zapieranie+psí pohľad=neviniatko ) a bude z nej zase správny vojak. K dohode sme dospeli skôr ako som si myslel. Defakto, šla by tam aj sama. Na to mi do izby vrazí Olivia s ušatými čelenkami v rukách:,,Ktoré?"
,,Vezmi si tie ružové zajačie." Kývol som smerom k čelenke:,,Tie si ešte na karnevale nemala."
,,Och, tie si vezmem ale otázka bola, ktoré si dáš ty."
Odpoveďou jej bol pohľad typu: vypadni-inak-ťa-rozsekám-na-kusy.

Ospravedlňujem sa za gramatické chyby.
:3