Za týchto päť dní sa prebrala iba raz kde som jej povedala ako ju mám rada, že musí bojovať a nemôže ma nechať samú. Chodila som za ňou každý deň ráno aj večer. Bolelo ma to hrozne, že vidím svoju najlepšiu kamáratku ako zápasí s chorobou. Nevedela som pochopiť prečo práve ona? Komu čo spravila? O škole ani nehovorím nikto sa nebavil o ničom inom ako čo sa jej stalo. Keďže som nič nevedela tak som ani nič nehovorila. Vždy po škole som utekala za ňou keďže jej rodičia tam boli keď som bola v škole. Už sa ani raz neprebrala. Vedela som že je to zlé. Ale myslela som pozitívne. Stále som dúfala áno zobudí sa a ja s ňou prežijem celý život. Bola bledá ako stena. Bola ako bez života. Takú si ju nepamätám. Ja viem asi keď je v nemocnici a je jej zle tak tam nebude spievať alebo čo ale proste takú ju vidieť bol môj najhorší sen.
YOU ARE READING
Ešte jeden deň
AdventureAž keď nájdete pravých priateľov až vtedy spoznáte čo je to život. [Prepáčte za gramatické chyby, všetky obrázky mám z We heart it a vzdialenosti medzi mestami sú vymyslené, a je to moj 1.príbeh takze berte na to ohlad]
