Až keď nájdete pravých priateľov až vtedy spoznáte čo je to život.
[Prepáčte za gramatické chyby, všetky obrázky mám z We heart it a vzdialenosti medzi mestami sú vymyslené, a je to moj 1.príbeh takze berte na to ohlad]
Ako sme sa premiestnili začali ju pochovávať. Vtedy mi chodilo hlavou: ,, Už nikdy ju neuvidím, už nikdy sa s ňou nezasmejem, už ju nikdy neobímem," Bola som z toho úplne na prášky.,, Nebojíš sa že dostaneš zaracha?"spýtala sa spolužiačka.,, Nič horšie ako stratiť Maddie sa mi nemohlo stať,"odpovedala som. Začali ju zahrabávať a my sme ukladali kytice. Ako sme odchádzala Mia mi dala Maddiin denník. Rodičia ostali ešte na obede ale obed bol iba pre dospelých a ani som nemala chuť tam byť. Prišla som domov a rozmýšlala som či si ho prečítam. Bolesť neustupovala. Stale ma bolelo srdiečko. Blue pri mne kľudne ležala a nechala sa hladkať. Vedeka aj ona že Maddie k nám už nepríde. Sem-tam mi olízla slzu. Blue bola tiež nejaka bez života. Asi tiež vedela čo sa stalo. Mala som jej chuť zavolať a povedať ako sa cítim ake ona už oddychovala v Raji. Bola už inde ako ja. Keď prišli rodičia myslela som že mi vynadajú alebo mi dajú zaracha . Ale oni počuli keď sa ma to pýtala spolužiacka. A vedeli že to nikdy tento výlet nebudem ľutovať. Tento príbeh bol o nás dvoch. Už nemôže pokračovať. Keďže jedna z nás tu už nieje. Je na lepšiom mieste. Tam niekde v Raji. Jeden deň dokaže zmeniť úplne všetko. Osud sa s nami niekedy nezahráva.
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
