Život s temnotou

3.Kapitola - Nádej umiera posledná, no umiera

I.

Odvtedy som oči nezavrela. Bála som sa, že znova uvidím Peetu mŕtveho a mňa bezmocnú. Rukami om si oblapila kolená a pozerala do ničoty. V hlave som počúvala smiech. Smiech sa ozýval dlho, až príliš dlho. Myslela som, že sa z toho smiechu zbláznim. Kolísala som sa a nechty zadierala do kože.

„Už prestaň !“ vykríkla som. Smiech neprestal, no slabol. Môj krik však privolal sestru.

„Stalo sa nie čo ?“ Podišla ku mne a všimla si moju doškrabanú kožu a tiež môj vydesený výraz s očami podliatymi krvou. Bez čakania na moju odpoveď odišla. O chvíľu sa vrátila. V rukách držala striekačku. Nemala som šancu brániť sa a ani som nechcela. Nahmatala mi žilu a pustila do mňa obsah striekačky. Upokojilo ma to a opäť som sa uložila do postele. Zaspala som.

„Slečna Vann ?“

Otvorila som oči. Do izby mi prenikali slnečné lúče a nad mojou posteľou stál doktor aj so sestrou. Doktor sa usmieval presne tak, ako som to nenávidela a sestra sa tvárila presne tak otrávene ako vždy. Za tú úprimnosť mala u mňa plus.

„Dopočul som sa, že ste mali ťažkú noc.“ Čakal, že mu odpoviem. No odpovede sa nedočkal. Len som odvrátila zrak a prepaľovala očami tie mreže.

„Mali ste zlý sen ?“ Pri tejto otázke som zavrela oči. Spomenula som si na Peetovu tvár a na jeho oči. Nemal mi to pripomenúť. Doktor moje gesto asi pochopil a odmlčal sa.

„Včera som vám rozprával o vašom opatrovateľovi, tu ho máte. Finn poď k nám.“ Doktor sa pozrel smerom k dverám. Do mojej izby vstúpil vysoký, dobre stavaný chlap. Mohol mať najviac 25 rokov. Mal strapaté blonďavé vlasy a ostré črty tváre. Vyzeral naozaj dobre. No nechcela som naňho pozerať. Chcela som pozerať na slnko. Chcela som cítiť teplo a svetlo.

„Finn toto je tvoja pacientka Vann. Možno to bude trošku tvrdý oriešok.“ Doktor sa zasmial a Finn sa pokúsil o úsmev. Sestra prevrátila oči a odišla, týmto si ma získala. Doktor odtiahol Finna ďalej odo mňa a nie čomu mu vysvetľoval. Obaja ma nenápadne sledovali. Ja som naďalej sledovala okno. Chcela som im dať najavo, že ma nezaujímajú. 

„Tak teda vás nechám, držte sa. Obaja.“ Asi si pripadal vtipný keď sa znova zasmial.

V izbe ostalo ticho. Finn tam len stál. Ruky si vložil do vrecká jeho bielych nohavíc.

„Môžem ?“ Ukázal na moju posteľ. Nečakal odpoveď a rovno si sadol. Skúmavo si ma premeriaval. Bolo mi to nepríjemné a trochu som znervóznela.

„Ako sa cítiš ?“ Neviem prečo, ale jeho otázka mi prišla maximálne nevhodná. To má snáď nevidí ? Asi mi čítal myšlienky ale hneď na to povedal:

„Hlúpa otázka. Len neviem ako začať.“ Rukou si prehrabol vlasy. Konečne som k nemu otočila tvár a upriamila na neho zrak. Po chvíli som chrapľavým hlasom povedala:

„Načo začínať niečo, čo je už dávno stratené ?“ Sledoval každý môj pohyb. Sledoval moje pery keď rozprávali ale aj keď prestali. Potom sa mi zahľadel do očí. Strhla som zrak a rezignovala. Dnes tých slov bolo dosť.

„Prečo by malo byť niečo stratené ak si to ešte neskúsila napraviť ? Človek má nádej stále.“ Nad jeho optimizmom som si len chabo odfrkla. Sledovala som ligôtky, ktoré pobehovali po drevej podlahe a Finn pokračoval:

„Si predsa mladé dievča, ktoré má celý život pred sebou. Máš len problém, no problémy máme všetci. Je len na nás ako sa s nimi rozhodneme zaobísť. Či ich vyriešime sami, alebo či potrebujeme pomoc ostatných. Musíš len chcieť.“ Dal mi jeden z jeho úsmevov, no ja som radšej sledovala svoje slniečko. Ešte dlho na mňa hľadel až povedal: