Život s temnotou

2. Kapitola - Prosím, zober ma preč

I.

Otvorím oči ? Kde vlastne som ? Žijem alebo som mŕtva ? Bol to len zlý sen ? Alebo naozaj môj život plný radosti a blaha, opäť skončil ? Prudko som otvorila oči. Prekvapilo ma to množstvo bielej farby. Obklopovali ma štyri steny, na ktorých nebolo nič. Odmysliac si jedno malé okienko, na ktorých boli mreže. Už len to neveštilo nič dobré. A ešte horšie bolo, keď som si uvedomila, že ležím v posteli a pumpuje do mňa infúzia. Pri posteli som mala malú skrinku, na ktorej boli vo váze kvety. Kvety však boli staršie a boli od mamy. Len ona mi vždy darovala kyticu tulipánov, obhliadnuc to, že tie kvety nenávidím. Som v nemocnici ? Posledné čo si pamätám, bol okamih keď som siahla na Peetovu krv a potom prišiel len smiech. Zošalela som z toho ? Som v ústave ? Prečo tu nikto nie je ?!

„Slečna Vann, vítam vás opäť medzi nami. Som Doktor Bermenn.“ po dlhej chvíli od toho čo som sa prebrala, do miestnosti vstúpil nevysoký chlapík, v najlepších rokoch. Mal na sebe biely plášť a na tvári pokrytecký úsmev.

„Kde som ?“ povedala som zachrípnutým hlasom. Pozerajúc von oknom. Tie mreže ma neskutočne iritovali a deprimovali zároveň.

„Ste v sanatóriu. Psychicky ste sa zrútili po tom, čo sa stalo vášmu priateľovi. Je to už skoro mesiac.“ Po tej vete som naňho neveriacky upriamila zrak. Radšej začal vysvetľovať.

„Bola ste nezvládnuteľná. Vrieskali ste, plakali, prestali ste jesť. Jedno obdobie ste len stále blúznili o nejakom hlase vo vašej hlave a o postave, ktorá môže za smrť vášho priateľa.“ Pri poslednej vete som prestala počúvať. Takže som o tej postave povedala svetu. Majú ma za blázna. A čo ak vlastne blázon som ?

„Slečna Vann ? Ak dovolíte budem pokračovať. Vaša matka uznala za vhodné, aby ste bola umiestnená v našom sanatóriu. Chcela pre vás len to najlepšie, tak vás poslala k nám do Anglicka, do mesta Dover. Po príchode k nám ste boli na dne. Blúznili ste, rozprávali o vašom temnom démonovi a chceli spáchať samovraždu. Dávali sme vám silné lieky, po ktorých si nemôžete nič pamätať. Postupne sme vám však zmenšovali dávky a dnes, vás tu úprimne vítam.“ Usmieval sa, akoby na tom niekomu záležalo. Keď som mu úsmev neopätovala a radšej odvrátila zrak, zmätene pokračoval ďalej.

„Budete pravidelne chodiť na terapie a spoločnými silami to zvládneme. Teraz si odpočiňte. Večer vás prídem opäť pozrieť. Dovidenia.“

Po jeho odchode nastalo ticho. Zasa som pozerala na tie mreže. Signalizovali, že som práve prišla o svoju slobodu. Aby to bolo ešte horšie, hlas v hlave povedal.

„Počuješ ma ? Ahahahaha. Nezbavíš sa ma. Do smrti budeme spolu. Ahahahaha“

Z očí sa mi vykotúľali slzy. Viem čo ma teraz čaká.

...nekonečná temnota.

II.

Hlas v mojej hlave, ktorý zo mňa po celý život robí blázna. Temnota, ktorá ma prenasleduje od detstva. Nevinné dieťa, ktoré za nič nemohlo. Za všetko mohol, ale aj nemohol prehrešok môjho otca. Otec bol pred 18timi rokmi zasnúbený so ženou, lenže tento vzťah im bol predurčený. Ľudia sa žene vyhýbali, šírili sa o nej chýri, že utrápila k smrti mnoho mužov a žien. Môj otec však nebol šťastný. Aj napriek snahe jeho ženy udržať si ho, jej to nevyšlo. Môj otec spoznal moju mamu. Mama bola nevinná, krásna a jemná. Veľmi sa na ňu podobám. Vyvolala v otcovi niečo, čo dovtedy nepoznal. Pravú lásku. Tak sa začal ich románik, ktorý sa snažili všemožne tajiť. Milovali sa. No ich láska nebola možná. Vedeli to, no napriek tomu to nebrali na ohľad. Až keď mama zmizla. Z ničoho nič. Otec ničomu nerozumel. Hrala to ? Nie, ona taká nebola. Každý deň na ňu myslel, každý deň si kládol otázky. Jeho snúbenica, však každým dňom tušila, že tu nie čo nehrá. Vedela viac, než si mohli predstaviť.