Život s temnotou

5. Kapitola - Žijem ?

I.

Mala som zvláštny sen. Niežeby to pri mne bolo neobvyklé, lenže tento bol obzvlásť zvláštny.  Pamätala som si len útržky, ktoré sa prelínali s tmou. Bola som tam ja. Ležala som nahá na hladine mora. Mala som polohu písmena T. More nežne objímalo a nadnášalo moje telo. Pokožka bola bledá, ba vyzerala až mŕtvolne bledo. More okolo sa búrilo, naberalo neobvyklú tmavo modrú farbu, ktorá vyzerala až čierne. Pamätám si postavy vznášajúce sa nado mnou. Zarazila som sa pri ich očiach. Boli čierne, ako nakonečne čierna obloha bez jedinej hviezdy. Lietali nado mnou a skúmali ma. Dokonca som mala pocit, že ich dotyky cítim naozaj. Potom však prišiel chlad. Rozfúkal sa studený vietor a prišla hmla. Zdalo sa mi, že to odniekiaľ poznám. Potom nastala len tma.  Bolo to zvláštne.

Po prebudení som stále citila ten chlad z môjho sna. Triasla som sa na celom tele a hrozne ma pálilo zápästie. Keď som sa naň pozrela lepšie, pochytil ma strach. Lemovali ho odtlačky dlaní. Vyzeralo to ako popálenina, ktorú spôsobovali postavy v mojich snoch. Boli presne na tých miestach, kde sa ma dotýkali. Je to paranoia ? Spravila si to ty ? Pýtala som sa svojej temnoty. Neprichádzala mi odpoveď. Možno vo mne chcela vyvolať nervozitu alebo strach. Znova sa jej to aj podarilo.

Od dňa keď padol môj a Finnov bozk ubehlo niekoľko dní. Stretávali sme sa častejšie. Dokonca ma brával von. Cítila som sa šťastne. Sedeli sme v parku sanatória pod obrovskou lipou.  Počúvala som Finnove slová, vnímala každý jeho ladný pohyb. Dokonca sa pokúšal aj o naše zblíženie. Otvárala som sa mu. Cítila som sa lepšie. Tak ako už dlho nie. Vyliezala som pomaly zo svojej ochrannej bubliny, ktorá si od všetkého chcela budovať odstup. Opäť som nadobudla nádej v lepšiu budúcnosť. Svoje sny som ignorovala. Všetko som to pripisovala liekom. Sústredila som sa len na myšlienku budúcnosti s Finnom. Nechcela som si pripustiť, žeby som opäť mohla robiť chybu. No spravila som ju.

"Chcel by som ti ukázať jedno magické miesto, lenže má to jeden háčik. Musela by si nachvíľu opustiť sanatórium."  Táto predstava sa mi páčila. Finnovi možno ešte viac. Nečakal na odpoveď. A ani nemusel. Kráčali sme bok po boku lesnou cestou, ktorá viedla od zadného vchodu sanatória. Ten nádherný ľahký vzduch, ktorý som dýchala !  Tá vôna prírody a nedotknuteľnosti ľudského zla. Ako mi to všetko chýbalo.

"Už sme tu." Finn mi podal ruku a pomohol mi výjsť na mierne vysoké kamenné schodisko. Pohľad, ktorý sa mi naskytol ma zarazil. Rozbolela ma hlava. Kvílilo mi v nej. Musela som sa pridržať Finna lebo som strácala rovnováhu. V hlave sa mi prehrával sen minulej noci a stotožňoval sa s týmto miestom. V hlave mi hučalo, zápäsia ma pálili. Netušila som čo sa to deje. Kľakla som si na kolená a zakryla si uši. Nevládala som. Vtom som sa ocitla opäť vo svojej izbe. Zťažka som dýchala. NIečo mi tu nesedelo. Rozleteli sa dvere mojej izby a vstúpil Finn. Usmieval sa od ucha k uchu a v rukách držal kyticu červených ruží. Niečo hovoril no ja som nebola schopná počuť ho. Premkla ma úzkosť keďže som nevedela čo sa to deje. Zrazu Finn zastal a stratil sa úsmev z jeho tváre. Pozeral na niečo nado mnou. Nechápala som. Pozrela som sa hore no nič tam nebolo. Pohľadom som skĺzla na Finna. Naše pohľady sa stretli. V jeho očiach som videla strach. Zrazu sa nad Finnon vznášala čierna postava a jej červené oči sa stotožňovali s krvou, ktorá Finnovi začala vychádzať z úst. Chcela som kričať, priskočiť k nemu ale nesmela som. Jeho kytica spadla na zem. Z červených ruží sa stalo desať čiernych ruží. Počula som smiech, ozýval sa v mojich ušiach a čierna postava blížiaca sa ku mne škodoradostne hovorila: "Presne takto sa to stane hahaha."

"Nie !" vykríkla som. Zťažka som sa nadychovala a rozpoznala som Finnovu tvár.

"Vann upokoj sa, som tu. Neboj sa." Jeho tvár bola zmätená a vydesená. Hladil ma po vlasoch a ja som sa úrpimne rozplakala. Objala som ho a nechcela tomu uveriť.