White Wolf Blood

10.Kapitola(Vianočno-Novoročný špeciál

Tma.

Len tma.

Som tu sama.

Nie, vlastne....počujem ako keby niekto dýchal... alebo sa mi to len zdá? Nie... určite tu niekto je.

,,Halooo..halooo...haloo?"

Hmmm...Tak nič. Len ozvena. Ale vnútorný hlas mi našepkáva, že tu nie som sama. Postavím sa a čakám, že narazím hlavou o strop nejakej miestnosti. Ale nestane sa tak. Vyberiem sa teda rovno. Pomaly našľapujem. Mám bosé nohy a som sporo oblečená (na sebe mám len takú tenkú košieľku). 

Ale nie je mi zima. Zdá sa mi to ako večnosť.
Cítim niečo zvláštne ale neviem čo to je.  Neviem či pociťujem strach, vzrušenie, adrenalín alebo jednoducho nič. Mám zlú predtuchu. A stránim sa mojich pocitov.
Z premýšľania na preruší chladná vec na mojom líci. Otočím sa a ....

...a sa zobudím. Uff, takže to bol len sen. Bolo to divné. Ja sny väčšinou nemávam. A už vôbec nie také živé. Ale niečo tu nesedí. Ten chlad na mojom líci stále cítim. Otočím tam hlavu a uvidím tie najkrajšie oči aké na svete existujú (no aspoň v mojom svete😊). Rýchlo presuniem pohľad na moje líce a uvidím tam jeho ruku.

,,Fuuj...okamžite daj svoju paprču (a čo tak papuču?😂)dole zo mňa. Mňa sa nebudeš dotýkať. Už som ti to povedala!" vykriknem a skôr než sa stihne spamätať mu chytím prsty a zlomím ich. On vykríkne bolesťou a začne (ako inak) nadávať. Je mi ho aj trochu (ale vážne len trošku) ľúto. Veď nič také neurobil. Ale porušil môj rozkaz. Nesmie sa má dotýkať. A na to som sa veľmi citlivá. Neznášam, keď sa ma niekto dotýka. Preto si radšej držím ľudí ďalej od tela. A to myslím dvojzmyselne.

,,Ty jedno hlúpe dievča....líška prefíkaná jedna, zmija zmijozelská vreteničitá!"
nadáva a napravuje si prsty do pôvodného stavu.
Začujem pri tom zapraskanie, ktoré tak lahodí mojím ušiam. Taký príjemný zvuk. Je mi ľúto, keď trpí ale je pri tom taký rozkošný, keď sa rozčuľuje. Aj keď sa hnevá na mňa.

,,Och zlatko stalo sa ti niečo? "

,,Nie vôbec. Len mi jedna krava polámala prsty," zaironizuje.

,,Vážne? Ukáž mi ju a ja jej zagratulujem a odovzdám cenu!" hovorím pomedzi smiech.

,,Veď ťa ten smiech prejde. Bude ti smiech horký dievčatko, chachacha!" zasmeje sa vediac, že mi ukradol moju frázičku.

,,Ty jeden parchant. Veď ja ti ukážem. Poď sem!" hovorím vstavajúc.

,,Pomoc..." uteká a smeje sa.

,,Agrrrr...to neplatí si rýchlejší." kričím na celý les.

Asi by vás zaujímalo ako prebieha naša cesta. Trochu som sa zabudla. No tak už sme šesť dní na ceste a zatiaľ sme prespali v dvoch jaskyniach a párkrát na stromoch. Viem trochu divné, ale veď v lese nie je 5 hviezdičkový hotel. A poviem vám nie je príjemné zobudiť sa celá polámala. Ale stojí to za to. Stojí za to on, les a vlci. Kvôli týmto veciam som to zatiaľ prežila. A baví ma tráviť celý deň v lese. Veď predsa odteraz bude les mojím skutočným domovom. A zistila som, že Luke je celkom v pohode chalan. Je s ním sranda a je ehm...pekný a milý. Aj keď niekedy sa správa trochu (no viac ako trochu) svojsky a občas ma výbuchy hnevu. No a je veľmi náladový. Má neskutočné výkyvy nálad. Mám ho celkom rada ale tie dotyky by si mohol odpustiť. No a práve teraz ho tu naháňam po lese ako šialená a smejem sa ako vyškerený šašo. Ach takto som sa už dlho nebavila. Naposledy, keď sestre pristál na nové lúčny koník a ona začala behať a vrieskať, a bolo ju počuť na 100 km². Vtedy som sa od smiechu váľala po zemi a ona sa za to na mňa urazila. Potom mi to odpustila, ale povedala, že sa jej nemám smiať. To bol môj posledný zážitok, kde som sa smiala. Ach...zase som si spomenula na sestru. Takto dlho som od nej odlúčená ešte nikdy nebola. Veľmi mi chýba. A čo mama? Ako sa asi ma? Už po mne pátra alebo sa na to vykašľala? Nech. Mňa to už netrápi. Ja som tu šťastná. A veľmi sa teším na svorku. Ale naspäť k prítomnosti. Musím potrestať Luka.