Len kým si tu

1. časť

„Tri, dva, jeden... otvor oči!"

„Alex!" zvolala som prekvapením celá bez seba a pohľad vyvalila na tortu, čo sa mi objavila pred tvárou.

„Všetko najlepšie!"

„Je... bože, tá je krásna. Ty si ju upiekol?"

„Áno, samozrejme. Už ma vidíš, ako miešam cesto," zasmial sa a vsúkal ku mne na posteľ. „Kúpil som," nadhodil hrdo. Držal ju teraz na dlani ako taký malý poklad.

Že som narodeniny mala ešte pred vyše týždňom sa neráta. A už len preto, že Alex chodí za prácou až do hlavného mesta. Vlastne ani nemá inú možnosť ako vracať sa domov iba každý druhý piatok.

„To si nemal." Ľútostivým, no vďačným pohľadom som si ju ešte raz prezrela. Ale bola neskutočne krásna. So svetloružovou polevou a malými marcipánovými kvetinkami po okrajoch.

„Sedemnásť sviečok sa na ňu nevošlo. No máš ich tam aspoň jeden, dva,... aspoň päť." Obdaril ma širokým úsmevom a oči mu žiarili malou hrdosťou.

„Na sviečkach nezáleží. Ďakujem, že si si na mňa spomenul."

„Mojej sestre všetko. Tej najkrajšej," zdôraznil, „najlepšej." Nahnutý ponad tortu mi vtisol poriadny bozk na čelo a hneď na to rýchlym pohybom hlavy odhodil svoju predlhú plavú ofinu, čo mu spadla takmer až na nos. „Mojej. A teraz si niečo želaj. Kým ich sfúkneš."

„Budem si želať, aby si bol doma stále."

„To sa neráta, keď si to povedala nahlas. Nesplní sa ti to," stíšil hlas. „Želaj si niečo pre seba."

Bolo toľko možných želaní. A toľko zázrakov, čo by sme práve nevyhnutne potrebovali. Možno som svoje najtajnejšie prianie nemala len tak z mosta do prosta vytresnúť nahlas. Ešte raz som pevne stisla oči a odrazu prišlo to pravé samé. Videla som ho pred očami jasne a krásne. Myslela som na nás. Otca, Alexa, tetu a vianočný stôl. Zvuky otcovej harmoniky a farebné svetlá. Nech sme v ten čarovný večer všetci spolu. A potom som už len silno fúkla.

„Anita!" hlas Alexovej mamy prerušil chvíľku zvláštneho ticha, čo nastala, keď plamene sviečok nehlučne zašušťali a zhasli. „Anita! Si tam?" Jej rezké kroky sa už nezadržateľne ozývali na našich hrmotných starých schodoch aj s patričnou ozvenou.

Alex len nespokojne zomkol pery, a nadvihol na mňa obočie s hlbokým ironickým výdychom, čo mi zakaždým vyčaruje úsmev. Keby ho tak videla! Tortu na malom podnose rýchlo šupol pod posteľ.

„Áno, teta?" zavolala som. Dlhý sveter sa mi pri sedení povyhŕňal. Rýchlo som si ho zaprávala pozdĺž bedier, kým som už kráčala smerom k druhej izbe, kde ústili dvere od schodiska. Teta totiž nerada vidí, ak iba tak sedím. Ak aj práve nič nerobím, radšej nech stojím ako posedávam. Za tých pár rokov, čo s otcom žijú spolu, stihla som si už vytvoriť aký-taký súbor pravidiel, ako sa v jej prítomnosti správať. Aby zase nežalovala pre maličkosti.

Súčasne so zvukom prudkého otvorenia dvier sa miestnosťou rozľahol aj jej ostrý hlas. „Alex?" rýchlosťou blesku prefrčala okolo mňa a jej karhavý pohľad padol na chudáka Alexa. Za všetko zrejme mohli topánky, čo si nechal na schodisku pred dverami izby. „Vysvetlíš mi čo tu robíš?" pokračovala snáď ešte nepríjemnejším tónom. „Čakáš, kým sa zotmie? Ak nebude drevo, nebude ani večera. Na studenej peci ti sotva navarím."

„Len som sa chcel pozdraviť s Anit," oponoval a aj napriek jej najedovanému hlasu ďalej zotrvával v akomsi polosede, pričom sa lakťami zozadu zapieral o posteľ. „S drevom som raz-dva hotový."