Len kým si tu

35. časť

„Nič sa tým nevyrieši, ak nebudeš jesť," znel ku mne Oskarov hlas a jeho nejasná silueta sa rysovala v tme. I jas večernej oblohy prenikajúci cez okno bol dnes len veľmi nepatrný a pískavé zvuky pripomínali príchod veterného počasia. Matné svetlo vytváralo iba nezreteľné kontúry jeho tela.

Neodpovedala som mu a tvár zaborila do vankúša. Možno som si iba ticho predstavovala, že odíde, ak viac neprehovorím.

„Anita. Sú to tri dni. Skutočne nik nemôže za to, čo sa stalo. Mohla by si už konečne prestať trucovať?"

Z jeho slov ma premáhala ešte väčšia ľútosť. Ak sa totiž stav, kedy sa s rukou na hrudi musím uisťovať, či ešte vôbec dýcham, nazýva trucovaním, tak áno, trucovala som. Premýšľanie prešlo do smútku a smútok do niečoho, čo viac ani nemalo vlastné pomenovanie. Necítila som ľútosť, nešťastie, necítila som vôbec nič. Ležala som bez duše a myšlienok a ticho dúfala, že ak ostanem nečinne dostatočne dlhý čas, jednoducho iba zaspím a nič ma viac nebude bolieť.

„Poď k nám, dole. Olivia pripravila večeru. Aj mama ťa dnes čaká."

„Chcem ísť domov..." šepla som.

Jeho ruka mi jemne zovrela rameno a pohladila ruku až k lakťu. „Nemôžeš ísť domov. Vysvetlil som ti to. Chceš sa dostať do nebezpečenstva?"

Vzlykla som možno hlasnejšie, než som chcela.

„Anita."

„Je mi to jedno," zopakovala som monotónne. „Pustite ma odtiaľ a viac ma neuvidíte."

„Drahá..."

„Nehovor mi drahá."

Jeho až príliš hlasný výdych narušil tmavé ticho izby. „Klamal som. Okej. Ospravedlnil som sa ti. Môžeš mi povedať, dokedy toto ešte bude trvať?" začal dôraznejšie než predtým.

„Povedal si mi, že ak budem chcieť, pustíš ma domov," vzlykla som do vankúša. „Povedal si to..."

„Anita, prosím," predniesol pomaly a dôrazne. „Môžeš sa prestať správať ako malá? Dávno nie si dieťa."

„Tak viem, čo chcem."

„Nepôjdeš domov. Na niečom sme sa dohodli a ja nehodlám ustúpiť. A takisto nedovolím, aby si urobila hlúposť," povedal rozhodnuto. „Veľmi. Naozaj veľmi som sa snažil, aby to šlo po dobrom," pokračoval a jeho hlas začal znieť vážne. Chladne. „Ale ak sa naďalej budeš..."

Zvuk otvorenia dvier a klopanie lodičiek, ktoré sa majiteľka ani nesnažila tlmiť, ho prerušilo v polovici vety. Dobre som poznala známy zvuk.

„Tak čo je?" povedala nahlas a výrazne.

A potom nasledovalo zašušťanie oblečenia, akoby Oskar rozhodil rukami alebo čosi podobné. Ťažko povedať. Hlavu som mala naďalej zaborenú vo vankúši.

„Choď von, Oskar," ozvala sa opäť. „Chcem s ňou hovoriť sama."

„Nechcem s vami hovoriť," zamumlala som ticho.

„Anita, aspoň sa správaj," poučil ma Oskar.

„Choď." Hlas jeho matky zapríčinil, že stolička, na ktorej sedel, ticho zapraskala. Zrejme ešte chvíľu stál pri posteli, možno sa díval na ňu alebo na mňa. A potom už tiché kroky zmizli za zatvorením dvier.

Bez ďalších slov odsunula stoličku. Matrac vedľa mňa poklesol a jej výrazný parfum mi udrel do nosa, keď sa posadila vedľa. Vystála by som od nej ponižovanie, osočovanie, dokonca v krajnom prípade aj utešovanie. No vetu, čo vyšla z jej úst, by som neočakávala ani v najodvážnejšej predstave.