Len kým si tu

58. časť

„Pohni si s ňou!" ostrý hlas panej domu, čo celú cestu rozdával pokyny, znel práve ešte viac vystresovane.

„Došľaka, Irena! Robím, čo sa dá. Vysvetli mi, na akú mariu som jej mal zalepiť oči!"

„Večne sa správaš ako trubiroh! Nič nevieš urobiť poriadne."

Nohami som zakopávala o trávu, kým mi surový chlap zvieral zápästia za chrbtom a chvíľami štuchal do lopatiek. Sám mi znemožňoval udržať si stabilitu. Primrznuté kusy snehu sa mi motali pod topánky, takže párkrát ma iba jeho zovretie zachránilo pred pádom.

Nervozita sálala z obidvoch po celý čas. Chaoticky po sebe vrieskali, hádali sa, prekrikovali. Človek nemusel byť odborník, aby vytušil, že celá situácia bola výsledkom narýchlo zbúchaného plánu. Hlas pani domu neznel hádam nikdy vyplašenejšie ako dnes. Nepokúšala som sa ale hovoriť cez pásku, čo mi ešte stále zvierala sánku.

„Kam s ňou?" vyštekol.

Dôverne som poznala pach domu. Dvere sa mi za chrbtom zatresli.

„Hore. A nebav sa s tým."

„Kurva," zašomral iba. Tlmený ston som vytlačila z hrdla, len čo ma zdrapil za pás a už aj trepal hore schodmi.

„A priviaž ju," rozkazovala, „Nebudem riskovať, že sa zas začne hrať na hrdinku."

„Na kolená. Choď dole!" syčal a sám ma sotil, donútil padnúť kolenami na podlahu. Tašku mi stiahol z ramena. Ruky mi za chrbtom stískal, gniavil, nahrubo obmotával okolo i pomedzi zápästia ďalšiu pásku, čo následne obtočil okolo radiátora. Rozoznala som jeho zvuk i nevýrazné teplo jeho povrchu.

„Výborne. A teraz vypadni," prikázala Oskarova matka.

Cez pery pretlačil pár hnusných nadávok, ktoré som snáď počula iba ja. Nasledovali kroky. Tresknutie dvier.

Od rána som snáď zažila všetky druhy strachu. Neistotu, smútok, úzkosť, obavy o život... No v tejto chvíli po nich odrazu neostalo ani stopy. Len hnev. Pohŕdanie a túžba vykričať jej, aká je nemožná. Nech by ma dala priviazať hoci aj do pivnice, nesplním jej príkazy ani Oskarove zbožné priania.

Zacítila som jej blízkosť. Nechty driapali pásku kdesi pri spánku, preto som len silno stisla oči, než ju celú strhla.

Postávala predo mnou tváriac sa ako bohyňa pomsty, s bradou nadvihnutou tak vysoko, že na mňa zhora ledva dovidela.

„Odrazu už nie si taká drzá, však?" predniesla povýšene.

Len v duchu a cez pásku na ústach som sa smiala jej hlúposti.

„To by nám ešte tak chýbalo, aby si na polícii vykladala hlúposti. Tvoje vymyslené polopravdy. A nepraj si ma, ak si im cekla o Oskarovi."

Odvrátila som zrak. Celým telom som sa otočila bokom k radiátoru. Ešte chvíľu sa mi vo výhľade periférne rysovali nablýskané lodičky, než sfučala. Necht mi zaryla do líca a vzápätí strhla pásku aj z úst.

„Nebudeš rozprávať?" spišťala.

„Je mi úplne jedno, čo hovoríte. A rovnako mi je ukradnuté, čo odo mňa chcete."

Typické teatrálne hmkanie si neodpustila. Jedom a nepríjemnou spomienkou mi rozvibrovalo každú žilku. Ovládla som sa však a vnútri si zahryzla do pery.

„Tak teda... uvidíme, ako skoro ťa to prejde," zašomrala a so zákerným želaním krásnych snov zmizol s ňou aj jej parfém.

Hlavu som si zložila k teplému plechu radiátora a rozhliadla sa do smutnej prázdnoty svojej niekdajšej izby. Až v samote a tichu uvedomila som si chlad, čo sa mi chytal kĺbov i kostí, hoci som na sebe ešte mala kabát. V kolene trešťalo horšie ako včera a s vedomím, že dnes mi ho Dan viac nepobozká, usilovala som sa nepremýšľať, kde práve je. Namiesto ľútosti skúsila som vnoriť sa do myšlienkového prázdna.