Len kým si tu

49. časť

Prvýkrát vo svojom živote som absolvovala raňajky v McDonalde. Lepšie povedané, zažila som svoje úplne prvé jedlo v tomto podniku. Nie žeby som sama navrhla ísť sem, to Andreas vyzeral totálne nadšene zo svojho nápadu, zdalo sa mi chvíľu, že samou radosťou podskakoval. Za posledné hodiny strávené s ním, vedela som však už, že pri podobných búrlivých prejavoch uňho nejde o výnimočný úkaz.

„Sleduj ho," nahol sa ku mne Dan a na stôl zároveň položil tácku s obloženou žemľou, hranolkami a kolou. Zdravé raňajky, základ dňa. Očami ukazoval na Andreasa, čakajúceho na jedlo pri pultíku. „Nie jeho, tú predavačku. Uvidíš, že sa zasmeje."

„Vážne?"

„Iba sa pozeraj," dodal a posadil sa k svojmu jedlu.

Andreas ani zozadu nepôsobil nervózne. Jednou dlaňou sa opieral o malé zábradlie pod pultom, druhou vo vzduchu gestikuloval a potom významne pohol hlavou. Dievčina na druhej strane ale zatiaľ nebudila dojem, že by mala záujem spolupracovať.

„To sa mi nezdá," pozrela som na Dana pochybovačne. „Možno iba..."

Náhle jej smiech vyprskol z pier a ústa odhalili rad bielych zubov. Zrejme pokyn pre Andreasa, aby gestikuloval ešte horlivejšie.

„...tak nič..."

„Nikdy nesklame," odkusol si Dan zo žemle.

„Andreas má priateľku..." pozrela som naňho spýtavo, hoci bez otáznika na konci vety.

„A na to si prišla ako?"

„Predsa minulý týždeň. Keď stál s autom pod vaším domom, vravel si, že je tu kamarát s frajerkou."

Trochu skúmavo skrčil obočie.

„Keď si mi doniesol tie bonbóny, vieš..."

„Ježiš, áno," zvolal. „Hej máš pravdu. Andreas má frajerku..."

Rozmýšľala som, čo znamenal jeho potmehúdsky posmešok a myknutie plecom. Nebolo ale času na vypytovanie, pretože úsmev na tvári jeho kamaráta bol rozhodne trikrát väčší, kým sa sunul k nášmu stolu. A hneď mi bolo jasné, prečo tak neústupne chcel ísť práve do McDonaldu. „Tak..." pozrel na mňa. „Ako to hodnotíš?"

„Veľa ľudí. Ale inak mi chutí," opätovala som mu pohľad.

„Tak to má byť. Čo ťa skôr preberie do nového rána ako čulý spoločenský život?"

„A milá obsluha," dodala som ešte a schválne blysla očkom k predavačke.

„Dnes nebola milá," zahundral a pery smutne ovesil.

„Smiala sa predsa," zapojil sa Dan.

„Inokedy sa smeje viac. Anita, ty si tiež žena. Len mi napadlo, že by si jej nabudúce mohla o mne čosi nadhodiť. Vieš, niečo také, čo vy baby rady počujete."

Dan si iba rukou podoprel čelo, dobre, že mu hamburger nevyprskol z nosa. A kým sa prestal smiať zmocňovali sa ma rozpaky a pochybnosti, či Andreas svoj nápad myslel vážne.

„Ty čo sa smeješ, tiež si mi mohol pomôcť," zazrel na Dana.

„Sorry, ja som si len... nepripravil žiaden vtip. Ale nabudúce určite."

„Tak to teda nie, ten vtipný budem ja. Ty môžeš byť... napríklad nemotorný, vieš, aby som v pravej chvíli zachránil situáciu alebo také niečo. Pred ňou."