Len kým si tu

2. časť

Schyľovalo sa už takmer k večeru, keď pneumatiky strýkovho auta zachrapčali na malých kamienkoch pred naším domom a súčasne doznel zvuk motora.

„Ďakujem," hovorila som, kým som si odopínala pás. „Ešte raz od nás pozdravuj krstnú."

„Budem. A toto zober Marte." Typický úsmev schovaný pod hustými fúzmi mu nezmizol z tváre, ani keď zo zadného sedadla vydoloval akúsi dózu. Krstná si zakaždým neodpustí poslať tete aspoň niečo. Buď mäso zo zabíjačky, zaváraniny alebo čosi iné, čo sa stále hodí. Na oplátku sme s Alexom vždy pripravení pomôcť, ak je náhodou treba. Navyše, tetine dvere sú dokorán otvorené zakaždým, keď sa krstná z času na čas potrebuje vyžalovať na strýka, dobytok, počasie, dane alebo čokoľvek iné. Platí to samozrejme aj naopak, skrátka či teta, či krstná, ak ktorákoľvek z nich má ťažké srdce, sú si zakaždým oporou.

„Bude určite rada. Veľmi pekne ďakujeme."

„Anita," zastavil ma ešte. „Ak by sa ozval otec, daj nám vedieť."

„Jasné. Vďaka, strýko," odvetila som okamžite, i keď mi premáhanými obavami zmiešanými so smútkom stŕpli rysy tváre. Čakala som totiž, že ma príde pozrieť. Že krstnú navštívia spolu s mojím bratom. No hoci Alex prišiel a doniesol aj tú našu krásnu tortu, otca nebolo. Ani doma sa neukázal. „Určite ostal u kamaráta v meste," dodala som ticho snáď viac preto, aby som upokojila samú seba ako strýka. „Nie je to prvý krát." Rýchlo som mu vtisla bozk na líce a s dózou v ruke vystúpila z auta.

Muselo byť niekoľko stupňov pod nulou, pretože vzduch v nose rezal ostro ako žiletka. Strýko ešte počkal, kým som si zo zadného sedadla vzala tašku, až potom sa so mnou definitívne rozlúčil a auto sa so slabnúcim hlukom stratilo kdesi pod záhradami.

Nebolo pochýb, že Alex už doma nebude. Vždy zvykne odchádzať v nedeľu hneď za obedom. S malou dušičkou a želaním, aby napriek otcovej neprítomnosti mala teta aspoň trochu dobrú náladu, som zabuchla mocné dubové dvere. Iba kradmé svetlo zvonku vlievalo kúsok jasu do chladu a tmy našej chodby. Tašku som zatiaľ nechala ležať v kúte. Až od dverí z kuchyne sa šírilo silnejšie teplo - neklamný znak, že čosi sa pripravuje v kuchyni.

Len čo som však stisla kľučku, ostala som chvíľu ako obarená. Pohľad, čo sa mi naskytol, ma donútil neisto zaspätkovať. Síce sa v peci výdatne kúrilo, no teta nevarila, iba nervózne postávala pri kachličkách. I keď každý jeden raz, čo ju vidím, srší energiou a temperamentom, tentokrát blúdila rozpačito očami po podlahe a v rukách nervózne žmolila zásteru. Všetci mlčali, iba akísi traja muži posedávajúci v kuchyni zdvihli ku mne zrak skôr než ona sama a možno aj ich zízajúce pohľady boli dôvodom, prečo som sa neodvážila cez prah. Dvaja takmer plešatí, asi v otcovom veku, sedeli za stolom pri nedopitom pohári vody pred jedným z nich. Ďalší, pravdepodobne trochu mladší, no o to tučnejší, s výraznou červeňou v tvári a tmavými kučeravými vlasmi, splývajúcimi až na plecia, sa rozvaľoval na diváne.

Teta sa len otriasla, akoby sa odrazu prebrala. „Anita," začala náhle akosi rezkejšie. Jej pohľad ma konečne našiel a kroky sa vybrali ku mne. „Poď ďalej, nestoj tam von." Pravdupovediac bol zvláštny tón jej hlasu, v ktorom sa odrážala na jednej strane nervozita, na druhej predstieraná milota, dôvodom, prečo som ďalej stála ako skamenená, ba dokonca urobila ešte maličký krôčik dozadu smerom k vešiakovej stene. „Tak poď," povedala a za predlaktie ma voviedla dovnútra.

Už len atmosféra v miestnosti bola istým spôsobom skľučujúca a pohľady tých chlapov, čo sa nehli z mojej tváre, jej na upokojení nepridávali. Jeden z tých plešatých sa postavil a s rukami vbok urobil pár krokov od stola. „To je ona?" prehovoril výrazne a nahlas, pokým si ma ešte premeriaval, a potom spýtavým neuhýbajúcim pohľadom našiel tetinu tvár.