Len kým si tu

32. časť

Jednoducho tam stál. A hoci v naďalej vážnych rysoch tváre sa mu premietal aj drobný kúsok pochýb, pohľad, ktorý nespúšťal z mojich očí, bol pevný. Možno pevnejší ako celý dom.

„Dan," zopakovala som a doslova pobehla tých pár schodov k nemu. Myslím, že si ani nestihol uvedomiť kedy, ako rýchlo a prečo vôbec som sa mu hodila okolo ramien. Posledný schodík mi bol čímsi ako odrazovým mostíkom. „Som rada, že si prišiel," preriekla som, pokým som ho ešte držala. „Tak veľmi rada..."

Samozrejme že náhly pocit šťastia nič neriešil a nebol ani východiskom zo zložitej situácie, v ktorej som sa ocitla. Lenže vo chvíli, keď som Dana uvidela stáť pod schodmi, ovládol ma natoľko, akoby Oskar, ich matka, či akékoľvek iné okolnosti vôbec neexistovali. A navyše, konečne som si dokázala odpustiť, že som sa mu včera tak hlúpo a detinsky vyhýbala. Akoby zo mňa odrazu odpadol najmenej päťsto tonový balíček výčitiek svedomia, zdala som sa samej sebe opäť ľahká ako pierko.

Dlaň, ktorou mi prešiel po chrbte, bola neomylným dôkazom, že sa vrátil. Presne ten Dan, ktorého mám rada.

„A čím som si to zaslúžil?" Pocítila som, že sa slabo zasmial. Odrazu znel uvoľnenejšie, no i náznak prekvapenia sa mu odrážal v hlase.

Rozpaky z neuváženej reakcie na jeho náhle zjavenie ma prepadli vzápätí. „Ja... prepáč, ibaže... nerozlúčil si sa," obránila som sa ihneď, hoci sme obaja tušili, koho vinou sme sa nestretli.

„Vieš, že práve flákam školu?" usmial sa. Z látky jeho bundy ešte sálal chlad, keď som sa odtiahla. „Stačí to ako ospravedlnenie?"

„Ty si nešiel...?"

„Šiel," nenechal ma dohovoriť. Sám sa posadil na schod a ja vedľa neho. „Vidím, že matka už zase úradovala," prstom brnkol po látke mojej šedej sukne, až pohľadom skončil na staromódnych lesklých čiernych topánkach na drobnom opätku. Iba som ju tak trochu rozpačito schovala pod lakte.

„Áno, teda..." pousmiala som sa ticho. „Raňajky boli v slávnostnom štýle."

„Ako inak..." skonštatoval. „Vyzerá to, že dnes nahodila nový look. Videla si?"

Keď teatrálne nafúkol líca, nechcela som sa smiať. Kútiky pier sa mi však sami zdvihli do úsmevu. No nebolo to len v lícach. Samotným výrazom ju dokázal neskutočne verne napodobniť.

„Daniel," slabo som ho buchla do kolena. „To nie je na smiech, možno dostala nejakú alergickú reakciu..."

Iba nedbalo mykol plecom. „Možno... Snáď po nej opeknie..."

Ticho som si ho znovu prezrela. Bol skoro taký istý, ako vždy. Akoby sa medzi nami nebolo stalo nič nezvyčajné. A azda by som aj uverila, nebyť záblesku nevypovedaných slov v jeho očiach.

„Šiel som do školy," začal tentokrát bez žartovania. „Vlastne som už bol na polceste. Ako vždy, celkom rád som odtiaľto vypadol, však vieš... Iba dnes..." zamyslel sa, ako keby som mala zvyšok odpovede napísaný v tvári. „Nech som spravil čokoľvek, čo som spraviť nemal, toto som nechcel. Naozaj nie. Aby si sa na mňa hnevala a už vôbec... Aby si sa so mnou prestala rozprávať, pretože je to medzi nami divné a tak... Nechcem, aby to tak ostalo."

A bolo to tu... Prečo som len nedokázala byť zoči-voči jeho očiam odvážnejšia? V úsilí vyhnúť sa komplikáciám, všetko som domotala ešte viac. Ako si len mohol myslieť, že sa naňho hnevám?

„Dan, to... nebola tvoja vina, čo sa stalo. A ja som sa nehnevala, nechcem, aby si si to myslel."

„Tak potom je dobre, že som nepovedal, čo som pôvodne chcel."

„Čo si chcel povedať?"

Len sekundu váhal, či začať. „Pripravil som si ospravedlnenie ešte cestou naspäť. Chcel som ťa poprosiť o prepáčenie galantne a vážne, dokonca som si predstavil, ako by to spravil Oskar," zasmial sa.

„Fakt?"

„Prisahám. Ibaže," vydýchol. Zvážnel a ešte raz ma jeho oči preskúmali. „Ty si sa potom zjavila hore na schodoch a... ja som už vedel, že je celé moje ospravedlnenie v keli. Zase by som len klamal, ak by som zopakoval, že ma to mrzí. Mrzí ma len, že som ťa včera nevidel. Myslel som, že som na vine."

Tentokrát som hľadajúc odpoveď sama zneistela. „Dan, ty... sa nemáš prečo cítiť vinný," pozrela som naňho úprimne, „Vlastne ja som tá, ktorú mrzí, ako som sa zachovala. Večer, keď si za mnou prišiel, tak som to potrebovala. Už len že si mi ukázal iný uhol pohľadu na ten hlúpy test."

„Myslel som, že ťa pobozkám," odvetil a jediná veta zastavila čas. Hneď vzápätí aj moje srdce a všetko živé naokolo okrem jeho očí, ktoré na mňa ostali hľadieť s nezmenenou istotou. „Navyše sa neviem prinútiť, aby som ľutoval, čo sa medzi nami stalo. Ty si sa smiala a bola si taká..." Snáď len aby našiel stratené myšlienky sobotného večera, začal sa pohrávať s lemom mojej sukne. „...po celý čas som myslel na to, ako veľmi ti úsmev pristane. Nechcem byť tou príčinou, prečo sa viac nesmeješ."

„Veď... ty ani nie si..." odvetila som ticho pozorujúc jeho prsty, spôsob, ako si pomedzi ne nechával kĺzať látku malého volániku.

„Nebudem viac robiť, čo nechceš, dávam ti slovo. Ale nemohol som za tebou prísť s klamstvom. Ja... iba niekedy mám pocit..." vydýchol o čosi hlasnejšie a tentokrát sa na mňa zadíval uprene, až som sama ticho prehltla, „...zaslúžiš si, aby ťa niekto bozkával."

Nevydržala som sedieť vedľa neho. Vnímať úprimnosť jeho očí s vedomím, že vo mne číta, a ja nemám síl zachovať sa rovnako čestne ako on. Pod návalom emócií som prešla k oknu. I môj hlas mal v jednej chvíli inú farbu. „Predsa sa nič nestalo. Iba sme sa rozprávali a... dal si mi bonboniéru..."

Mlčal. Záver mojej vety ostal visieť vo vzduchu. Neprehovoril ani slovo tak dlho, až sa zdalo, že aj to ticho okolo nás ma usvedčuje zo zbabelosti. Najhoršie bolo vedomie, že cítil moje rozpaky zakaždým, keď mi bol blízko. Dan nebol hlupák a ani slepý. Tušil, ako sa chvejem pod jeho dotykom, musel to vedieť...

Čo ak naozaj tušil...?

„Vlastne, prišiel som ti ešte povedať, že do školy už aj tak nestíham," ozval sa napokon od schodov.

„To som nechcela, naozaj. Ak by som vedela, že kvôli tej veci..."

„Nie, čo si. Ja som rád," zastavil ma hneď a zvuky jeho ťažkých topánok sa rozozneli po podlahe až zastali za mojím chrbtom. „Tak mi napadlo... Videla si už univerzitu?"

„Čože?" tentokrát akoby predchádzajúce rozpaky nahradil údiv.

„Potrvá minimálne pol dňa, kým matku dajú dokopy. Len tak odhadom. A ty, rozprávala si mi, že ti škola chýba. Teda, mne sa ešte nestalo, aby mi chýbala, ale možno si viem predstaviť, čo si tým myslela."