16:55
Prstom som prechádzala po autobusových spojeniach. Druhú ruku som mala stále priviazanú k ostatku môjho tela. Čas príchodu autobusu by nebol až tak zlý, keby som nemal nejaké tušenie, že bude meškať.
„Ide to o päť minúť," otočila som sa na Tracey, ktorá sa momentálne opierala o stĺp.
„Cesta nám bude trvať minimálne pol hodinu. Ja neviem, či to stihneme." Zúfalo som zdvihla ruku do vzduchu a prešla som si po strapatých vlasoch.
Tracey sa poškrabala na nose a nakrčila ho. „Je vysoko pravdepodobné že stihneme. Rovnako je vysoko pravdepodobné, že to nestihneme."
„Ty vieš povzbudzovať," odvrkla som a oprela som sa vedľa nej.
„Ale no tak kde zmizla tvoja dobrá nálada?" Tracey sa trochu nakrčila aby na mňa lepšie videla.
„Asi mi mali dať viacej tých injekcií," odvrkla som nešťastné. Pocit nádeje ma začal pomaly ale isto opúšťať. Okrem toho mi začala byť poriadna zima, čo vôbec nepridávalo na mojej nálade.
„Nie je ti zima?" opýtala som sa Tracey, ktorá v pokoji stála vedľa mňa.
„Vieš komu nie je v zime zima? Polárnym medveďom a šlapkám. A ako vidíš polárny medveď nie som," spokojne nadvihla obočie a venovala mi malý úsmev.
Pokrútila som hlavou ale aj tak som sa musela zasmiať. Hlavu som zvesila dole.
„Panebože. Ako kravy utekáme cez dve nemocnice v deň najväčšej snehovej kalamity. Len kvôli chlapovi, ktorému som dala prsteň." Pokrútila som hlavou čím moje blonďavé vlasy sa ešte viac rozstrapatili.
„Preto ženy nikdy nežiadajú chlapa o ruku."
„Ja som ho nežiadala. Predsa len som mu ukradla krížik." Mykla som plecami a rozopla som si trochu bundu. Spoza trička aj mikini som vytiahla zlatý krížik, ktorý som podržala v ruke.
„Nechápem, prečo keď odchádzal to nevymenil," zašomrala som pre seba a krížik som si otáčala v ruke.
„Možno ti chcel tak zaplatiť za tvoje služby," podpichla ma Tracey načo som sa zasmiala.
„Neviem, či som bola tak dobrá aby mi platil zlatom," povedala som so smiechom ale potom som zosmutnela. „Teda na tom nie je nič vtipné, že som nebola dobrá." Potiahla som nosom a krížik som schovala zasa ku svojej hrudi. „Iba ak by som bola tak dobrá, že mi zaplatil zlatom," pokračovala som vo svojom rozmýšľaní.
Na tvári som ucítila jemný tlak ako ma začala po nej Tracey hladiť.
„Každý ma sny. Tvoj je tento. Začni na ňom stavať."
Jej ruku som odsunula preč a venovala som jej zamračenie.
„Takže chcel si byť vždy doktor?" opýtala som sa ho, keď sme spoločne sedeli na gauči. Sedel bokom a ruku mal prehodenú cez vrch gauču. Ja som sedela hneď vedľa neho s nohami v tureckom sede. Sledovala som ako sa jeho potetovaná ruka hrá s krížikom ktorý som mala na krku. Zelené oči boli na krížik upriamené a kútiky jemne nadvihnuté. Aj keď som si nebola istá, či mi pozerá na prsia alebo na krížik.
„Vždy," utvrdil ma bez akéhokoľvek zaváhania. Oči zdvihol ku mne a krížik znova pustil zvoľna na moju hruď. „Zachraňovať životy bol niečo ako môj sen." Ledabolo pokrčil ramenami a vyčaril úsmev.
„Vieš, že zo seba robíš neskutočne neodolateľného chlapa?" opýtala som sa ho vážne s prižmúrenými očami. Môj budúci manžel sa hlasno chrapľavo zasmial.
