ZA OPONOU YOUTUBU

19. Kapitola

Automaticky som k nemu zdvihla hlavu a vypúlila som oči tak,že som sa bála,že mi vyletia z hlavy.

Nemohla som uveriť tomu čo mi práve povedal. Ako....ako sa mohol zamilovať? Za takú krátku dobu? Veď...to je nemožné.

Nasucho som preglgla ďalšiu slinu ktorú som mala v ústach a pozrela som sa pred seba. Nepovedal to. Nie. Iba sa mi to sníva a za pár minút sa prebudím vo svojej posteli. Žiaľ,bola to realita. Mával mi rukou pred oči a ja som potriasla hlavou. Otočila som k nemu hlavu a pozrela mu do očí premýšlajúc,čo mu odpovedať. Netrvalo mi to však dlho.

,,Neverím ti" zamračila som sa a ruky som si položila na kolená. On sa len krátko zasmial.

,,Neveríš?"

,,Nie. Človek sa nedokáže zaľúbiť za tak krátku dobu."

,,Dva týždne ti prídu ako krátka doba?

,,To si teda piš" drzo som mu pozrela do očí. On iba neisto prikývol a pomaly vstal.

,,Vieš čo,zabudni nato...dám sa dokopy a všetko bude fajn" zašomral,zastrčil si ruky do vreciek bundy a rýchlym krokom pomaly odchádzal.

,,Dan..." chcela som ho zastaviť no bol dosť ďaleko. Hlasno som si povzdychla a v hlave som sa začala preklínať. Všetko som pokašľala. Zase.

***

Zamkla som za sebou dvere a ľahla som si do mojej postele. Hlavu som si zaborila hlboko do vankúša a spustila som prúd sĺz. Teraz som naisto vedela,že všetky pocity vo mne sa čoraz viac komplikujú. Dano mi ich komplikuje. Ak by nebolo jeho,neplakala by som a všetko by bolo okej. Ak by som ho nespoznala,nikdy by som sa s ním nevyspala a nemala by som doteraz výčitky. Síce už ich nemám také ako predtým,no mám ich a s tým už nič nenarobím. Utrela som si slzy a líca,opatrne som sa posadila a zťažka si povzdychla. Musela som sa niekomu vyrozprávať. Hneď ako prvý ma v hlave napadol Jirka,lenže ten keby toto vedel,myslel by si o mne všeličo a možno by aj žiarlil,takže by sa na mňa vykašlal a nechal by ma. Preto som túto možnosť zavrhla a ako ďalšia osoba ma napadla Lily. To už sa mi pozdávalo viac. Predsa len,Lily vedela o tom že som s ním spala a ďalšie podrobnosti by ju len viacej zaujímali. Rýchlo som schmatla mobil a vytočila jej číslo. Hovor som zapla na reproduktor,po niekoľkých pípnutiach mi to zodvihla: ,,Áno?," spýtala sa akoby rozospato. Krátko som sa nad tým zasmiala.

,,Ahoj Lily,nevyrušujem ťa?"

,,Nie nie,vôbec nie. Stalo sa niečo?

Preglgla som slinu v ústach a nadýchla som sa:

,,Stretla som Dana."

Lily mi chvílu neodpovedala. Bola z toho asi rovnako šokovaná ako ja.

,,Kde? Ako? A...prečo?"

,,Pri Lidli...pozri je to komplikované. Ale bola to úplná náhoda. Tiež som tomu najprv neverila,že ho vidím. Pretože včera som sa mu cez Facebook ospravedlnila za..." premýšľala som čo povedať, ,,...vlastne za všetko"

Lily bola znovu ticho. No hneď po chvílke sa ozvala:

,,Si ty normálna?! Načo si sa mu ospravedlňovala? Za všetko môže on! Nie ty!"

,,Povedal mi že ma ľúbi" zmenila som tému a Lily ostala opäť ticho. No bola o dosť dlhšie ako predtým.

,,Č-Čo povedal?! Ach,som zmätená,zajtra mi to porozprávaš v škole pretože to sa nedá takto cez telefón."

,,Fajn."

Lily hneď zrušila hovor a ja som mobil hodila od seba čo najďalej. Oboma rukami som sa chytila za hlavu a poriadne si ju pošúchala. Párkrát som si postrapatila vlasy a zťažka som si povzdychla. Nemala som silu ďalej o tom premýšľať v mojej hlave. Musela som nachvíľu vypnúť. Opatrne som vstala a sadla som si za stôl. Vytiahla som si notebook a hneď som ho zapla.

***

Poubedie mi utieklo rýchlo,čo som sa dosť čudovala. Väčšinu času som presedela za notebookom – pozerala som videá,písala som si s pár kamarátmi a začala som písať niečo do blogu,ktorému som sa už dlho nevenovala. Písala som o dnešnej generácii a porovnávala som ju s minulou. Je to síce mainstream téma,no nič iné ma nenapadlo. Hneď potom som išla vyvenčiť psa a navečeriala som sa. 

Momentálne je večer,presnejšie 22:48 a vyliezla som zo sprchy. Utrela som si mokré vlasy a pozrela sa na seba do zrkadla. Párkrát som si po nich prešla. Hneď nato som sa prezliekla do pyžama a vyšla som von z kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere do izby a sadla som si za notebook. Skontrolovala som Facebook,či mi nepísal Jirka. Nič. Celý deň sa neozval,čo ma dosť mrzelo. Asi sa venoval videám alebo niečomu inému. Povzdychla som si a zrazu mi pípla správa. Natešene som si ju rozklikla,no keď som zistila od koho je,úsmev mi z tváre hneď zmizol. Bola od Dana.

Daniel: Prepáč mi prosím ten dnešok.

Hneď som sa zamračila a odpísala som mu:

Ja: Nechajme to už tak. Bude lepšie keď sa nebudeme baviť a každý si pôjde v živote svojou cestou. Maj sa,Danko.

Hneď ako som to napísala,som vypla notebook a odložila som ho. Unavene som zaľahla do postele a zavrela som oči. Chvíľu som ešte premýšľala nad dneškom,no hneď nato som zaspala a upadla do ríše snov.

JA NEVERIM ZE SOM KONECNE VYDAL NOVU KAPITOLU....

Dúfam že sa vám aspoň trochu páčila,odteraz naozaj sľubujem že kapitola bude vychádzať raz do týždňa a to v sobotu alebo v nedeľu :)

Takže budem moc rád za hlas a komentík a vidíme sa pri ďalšej kapitolke<33