You belong to me [SIDNEY CROSBY FF] - prebieha korekcia

Chapter I.

Hi guuuys!

Hlásim sa vám s opravenou verziou tohto príbehu. Keď som to sama celé čítala a od začiatku, chytala som sa za hlavu. Niektoré kapitoly prepisujem úplne - najmä prvé, niektoré len upravím. Preto som sa rozhodla príbeh stiahnuť z uverejnených - ak sa nájde niekto, kto si to chce prečítať tak nech to je tá verzia, s ktorou som úplne spokojná. Je dosť možné, že pribudnú aj nejaké nové kapitoly alebo nové udalosti, tak ak má niekto záujem prečítajte si príbeh ešte raz. :)

LY. 

Sedela som v lietadle na ceste do mesta, z ktorého som sa len pred pár dňami vrátila. Hľadela som von oknom a hrýzla som si spodnú peru v snahe potlačiť slzy, ktoré sa mi drali do očí. Ako veľmi dokázal jeden chlap sklamať. Vzdala som sa pre neho všetkého. Odišla som od svojej rodiny. Nechala som svoj život a šla s ním. Snažila som sa zatvárať oči pred tým, čo mi všetci hovorili. Aký naozaj je, len ja som to nechcela vidieť, nechcela som tomu veriť. Bola som zaslepená láskou a s ružovými okuliarmi na očiach.

Ešte raz som sa pozrela na mesto, ktoré malo byť mojim domovom a z myšlienok ma vytrhol hlas letušky, ktorý oznamoval odlet. Toľko pekných spomienok, ktoré sa mi premietali pred očami vystriedala tá jedna, ktorá ma donútila odísť. V zapätí som pocítila vlhký pramienok na mojom líci. Nie Melanie! okríkla som samú seba v duchu a slzu som utrela.

Po ani nie hodinovom lete som pred sebou uvidela oceľové mesto. Tento obraz ma prinútil sa usmiať. Bol to len malý, nepatrný úsmev ale bol tam. Myslela som na všetkých ľudí, ktorí žijú v tomto meste a ktorých sa chystám prekvapiť. Po vstupe do letiskovej haly som sa usadila na jednu z lavičiek a vybrala som telefón. V mysli som mala len dvoch ľudí, ktorých som chcela vidieť no jedného som chcela prekvapiť. Vytočila som teda jedno číslo, ktorého majiteľ bude určite prekvapený ale bude tu pre mňa.

„Matt?" ozvala som sa, hneď po tom ako telefón prestal vytáčať a človek na druhej strane hovor prijal.

„Ahoj, sestrička," ozval sa v telefóne hlas môjho dvojčaťa. Snažila som sa, aby sa mi hlas netriasol no chcelo to veľa síl. V mojom vnútri sa rozlialo príjemné teplo, ako som počula bratov hlas. Ten hlas, ktorý bol so mnou odkedy som pamätala.

„Si doma?" spýtala som sa s nádejou v hlase, ktorá opäť dokonalo maskovala všetky moje pocity. Dúfala som, že mi povie to, čo chcem počuť, aj keď slovo domov bolo relatívne. Pittsburgh bol našim domovom len zopár dní.

„Pamätáš ten byt, ktorý som ti spomínal? Tak práve som na ceste tam a plánujem ho kúpiť," počula som nadšenie v jeho hlase.

„Čo by si povedal na to, že by si si urobil malú obchádzku?" nadhodila som. Ťažko som prehltla hrču, ktorá mi rástla v krku pri každom jednom potlačení sĺz.

„Čo tým chceš povedať?" smutne som sa usmiala.

„Som na letisku v Pittsburghu a naozaj by som potrebovala svojho brata," teraz mi bolo jasné, že to pozná. Určite započul ten tras v mojom hlase.

„Čo ti urobil?" prehovoril po krátkej odmlke. Na mojej tvári sa objavil smutný úsmev. Prehliadol ma. Mala som to vedieť, Matt bol mojím dvojčaťom. Nikto ma nepoznal tak ako ma poznal on.

„Matty..." hlesla som do telefónu. Obzrela som sa okolo seba. Prekvapivo, na letisku bolo menej ľudí ako som očakávala.

„Dobre, prídem po teba a potom sa porozprávame. Počkaj ma v hale," nedal mi šancu ani len reagovať a hovor zrušil.

„Drzé," prehovorila som ešte do telefónu, aj keď mi bolo jasné, že na jeho druhej strane už nikto nie je. Pozrela som sa na tmavý displej, kde svietilo šesť zmeškaných hovorov a niekoľko správ. Chcelo to veľa sebaovládania neotvoriť tie správy, nevytočiť to číslo... presviedčala som samú seba, že je to správne rozhodnutie. A to teda bolo.