You belong to me [SIDNEY CROSBY FF] - prebieha korekcia

Chapter II.

To naše stretnutie som ešte dlhé minúty nedokázala dostať z hlavy. Po vstupe do budovy som sa posadila na jednu z blízkych lavičiek. V hlave mi vírila len jedna otázka – sú všetci hokejisti arogantní idioti alebo mám na nich šťastie len ja?  Pokrútila som hlavou. Z pleca som stiahla ruksačik a vytiahla som z neho preukaz, ktorý mi zabezpečil otec ešte predtým ako som odišla. Keď som sem chodila s ním tak som ho nevyužívala ale bolo mi jasné, že tentokrát ho potrebovať budem. Zamyslene som hľadela na ten malý kúsok plastu. Mohol ma takto rozhodiť? Od jeho spoluhráčov som počula aký vie byť no toto som nečakala. Pravda je, ak by vedel kto som tak by sa správal inak. Prinajmenšom, odpustil by si tú ponuku. V určitom zmysle mi to lichotilo no na druhej strane bolo moje zranené srdce, ktoré zlomil iný hokejista. Áno, mala som zlomené srdce ale nikdy som nepatrila medzi tie dievčatá, ktoré po rozchode prestanú žiť. Bolo mi to ľúto, to áno – predsa len, bol to viac ako rok môjho života, ktorý sa mi páčil. S ktorým som bola spokojná a videla som v ňom budúcnosť. Zrejme som bola jediná. Musela som ísť ďalej, inak by ma všetky tie pocity dohnali... a ja som si prešla už horšími vecami ako je rozchod. Nedovolím mu vyhrať nado mnou. Tieto myšlienky som vyhnala z hlavy. Mám tu obľúbeného člena rodiny, ktorého musím prekvapiť.

Pri vstupe k priestorom, ktoré boli výhradne pre hráčov a zvyšok organizácie Tučniakov som sa musela preukázať kartičkou, ktorú som pred niekoľkými minútami vytiahla z ruksaku. Šťastie sa na mňa usmialo a dnes mal službu jeden z ochrankárov, ktorí ma už poznali. Bez ďalších otázok ma pustil cez veľké dvere a ja som sa ocitla v známej chodbe. Na jednej strane boli zavesené obrazy s historickými momentami hráčov Penguins. Druhá strana bola prázdna, no smerom k ľadu bola presklená. Ja som sa však vybrala opačným smerom, chodbou, ktorá viedla k šatni Penguins. Tým istým smerom mal aj otec svoju kanceláriu. Očakávala som, že ho nájdem práve tam.

„Melanie?" oslovil ma známy hlas, ktorý mi na tvári vyčaril okamžitý úsmev. Výrazný ruský prízvuk ho prezradil. Geno. Jeho hlas by som spoznala kdekoľvek. Geno patril k tej hŕstke hráčov, s ktorými som sa spoznala aj bližšie, nie len ako dcéra trénera. Otočila som sa, aby som sa mohla pozrieť na svojho obľúbeného Rusa no zrak mi okamžite padol na postavu vedľa neho. Môj úsmev sa ešte rozšíril, no pohľad som venovala znova len a len Genovi.

„Ahoj," podišla som bližšie k nemu, ignorujúc Sidneyho. Stihla som si v jeho tvári všimnúť prekvapenie. Nechápavosť. Zmätenosť.

„Ahoj, kráska," znova ma pozdravil. Neskrýval prekvapenie v jeho hlase. Bolo mi jasné, že ma tu nečakal. Aspoň nie takto skoro. Sklonil sa ku mne aby ma mohol objať. Presne kvôli tomuto som sa sem vrátila – kvôli ľudom, ktorí mi pomôžu zabudnúť. Objatie som mu hneď opätovala.

„Prosím, nehovor mu kto som," požiadala som ho tak, aby to počul len on. Venoval mi zmätený pohľad, ktorý sa však zmenil v okamihu ako sa pozrel na svojho spoluhráča. Uvedomil si tú situáciu.

„Čo si nepovedala, že ostávaš v Pittsburghu?" spýtal sa ma. Neustále mal na tvári úsmev, čo mi prezrádzalo, že ma skutočne rád vidí. No na druhej strane, môj úsmev trochu povädol a zmenil sa na smutnejší. „Nemala si byť vo Washingtone?"

„Pravda je taká, že som sa vrátila," odvetila som. Videla som, že Genovi sa na čele urobila vráska. Pokrútila som hlavou na znak, aby to nechal tak. „Šla som tam len na otočku. Očividne. Dôležité je, že som naspäť," dodala som, keď som videla jeho nadvihnuté obočie.

„Vie to?" položil ďalšiu zo svojich otázok. A ja som znova pokrútila hlavou. Bola som mu vďačná, že pristúpil na to, o čo som ho požiadala.

„Ešte nie, nemala som tú príležitosť," zahľadela som sa na Rusa pred sebou. Hneď som mala lepšiu náladu. Teraz som sa uistila v tom, že návratom sem som urobila správu vec. „Ale plánujem to napraviť," mykla som hlavou smerom k chodbe, do ktorej som mala práve namierené.