You belong to me [SIDNEY CROSBY FF] - prebieha korekcia

Chapter V.

Nepatrne som sa pomrvila v posteli. O to príjemné teplo, ktoré mi poskytovala som nechcela prísť. Pritiahla som si prikrývku bližšie k telu a dovolila som si na pár ďalších okamihov ignorovať okolitý svet a nepremýšľať nad problémami reality. No moje zmysli ovládlo niečo iné. Niečo neznáme, no zároveň aj povedomé. Otvorila som oči. Prekvapenie bolo prvé, čo som pocítila, ktoré následne vystriedala zmätenosť. Kde sa nachádzam? Prebleslo mi mysľou. Pozrela som sa na opačnú stranu postele. Bolo vidieť, že tu so mnou spal ešte jeden človek. Nespomínala som si, aby som včera niekoho stretla. Niekoho o koho by som mala záujem. Niekoho, s kým by som chcela stráviť noc tak skoro po... A bola tu. Znova ma udrela krutá realita, na ktorú som sa snažila zabudnúť. Povzdychla som si a čím skôr som tieto myšlienky zahnala. Nemôžem nad tým teraz premýšľať. Prehodila som prikrývku na druhú stranu postele a obzrela som sa okolo seba. Pozornosť mi však upútalo čosi iné. Moje oblečenie. Nemala som svoje oblečenie. Namiesto toho som na sebe mala veľké mužské tričko. V kútiku duše mi odľahlo. Mala som na sebe aspoň to. No vynorila sa ďalšia otázka, čie je to tričko? Snažila som sa rozpamätať na včerajší večer. Nespomínala som si, aby som toho vypila nejako veľa. A predsa.... Ten drink, čo si pila je dobrý. Pokiaľ ho nezmiešaš s iným alkoholom. Akoby som znova započula Sidneyho slová. Sidney...

„Nie, nie, nie..." začala som panikáriť. Znova som sa obzerala okolo seba v snahe nájsť niečo, čokoľvek, čo nepotvrdí moje myšlienky. Nič som nenašla a moje vnútro ovládlo zúfalstvo. „Dopekla, Melanie!" vynadala som sama sebe a skryla som si tvár do dlaní. Premýšľala som. Nemohla to byť pravda. Nemohlo sa to stať. Tieto vety sa preháňali mojou mysľou, až ma napokon zvuk prichádzajúcich krokov. Srdce mi začalo zbesilo biť. Bola som zvedavá, no zároveň som pociťovala strach, aj keď som si odpoveďou bola takmer istá. Spomenula som si na náš rozhovor v bare, na to, ako za mnou prišiel na parkovisko. Matne som si spomenula na to, ako ma vzal do jeho auta, do jeho domu a jeho izby. Jeho postele. Hryzla som si spodnú peru. Ďalej som si nepamätala nič. Snáď to, čo mi zahmlilo spomienky bol spánok.

„Melanie," oslovil ma jeho chrapľavý hlas, hneď po tom ako sa otvorili dvere. Dvihla som zrak a stretla som sa s pohľadom presne tých orieškových očí, ktoré ma znervózňovali od môjho prvého dňa v Pittsburghu.

„Čo tu robím?" spýtala som sa potichu v snahe nezačať panikáriť. V hlave mi prebiehali rôzne scenáre toho, čo sa včera vlastne stalo, avšak pravdou som si istá nebola.

„Upokoj sa," ten chlad v jeho hlase. Sidneyho ľadový tón ma až prekvapil, no zaujal ma podnos v jeho rukách. Pomalými krokmi prešiel k posteli a posadil sa priamo oproti mne. Podnos s raňajkami položil bližšie ku mne a znova do mňa zavŕtal pohľad.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa. Cítila som na sebe Sidneyho pohľad, avšak teraz som ho neopätovala. Priam som ho ignorovala.

„Naraňajkuj sa," vyzval ma. Kútikom oka som sa pozrela na prinesený podnos. Lievance. Džús. Bola som hladná, to priznávam ale...

„Čo sa stalo?" zopakovala som otázku, ktorej odpoveď som takmer zúfalo potrebovala. Napokon som dvihla zrak a pozrela som sa na Sidneyho. Ten sa natiahol k tanieru, ktorý priniesol a vzal si z neho jednu jahodu.

„Naozaj si nič nepamätáš," jemne dvihol jeden kútik úst do úsmevu. Ten si snáď moju nevedomosť užíva...

„Nepamätám si čo?" znova ten jeho pobavený úsmev. Pocítila som silné nutkanie zbaviť ho toho úsmevu avšak moja zvedavosť bola ešte silnejšia.

„Melanie, Melanie..." po tom, ako dvakrát vyslovil moje meno som sa napla. Tón jeho hlasu sa zmenil. Pohral sa s mojim menom a vyslovil ho spôsobom, ktorý vyslal zimomriavky po celej dĺžke mojej chrbtice. Pocítila som, ako sa mi znova zrýchlil pulz. „Mohlo by ma to uraziť," pokračoval. Ľahol si na jeden bok a lakťom sa zaprel o matrac. „V noci si mi tvrdila, že som nezabudnuteľný."