I HATE YOU √

Nenávidim Ethana

Otvorila som oči a v hlave sa mi rozmohla obrovská bolesť.

Au!

Kurva, kde to som ?

Rozhliadla som sa okolo seba a nič som nespoznávala.

Ja ešte stále spím?

A čo to mám na rukách? Prečo mám fialové zápästia?

Chcelo sa mi brutálne plakať, nevedela som si na nič spomenúť. Ani na vlastné meno.

"Pomoc,"zachrčala som.

Celá som bola stuhnutá, ležala som na akejsi posteli.

Vtom sa otvoril dvere a dnu vstúpil Ethan:"Už si hore?"

Bože!

Panebože!

Keď som ho uvidela všetko sa mi začalo vynárať.

Áno, zviazali ma pri aute!

A potom tá vec, čo mi nalial do úst!

Udám ho.

Zabijem ho.

Pomstím sa.

"Z-zabijem ťa," zachripela som.

Rozprávať bolo totiž stále pre mňa veľmi náročné.

"Hej a ako? Poštveš na mňa Noaha? " skoro sa rozosmial. Čo je na tom vtipné?

"Udám ťa," vyšlo zo mňa.

"To neurobíš, a ak hej tak ťa už naozaj zabijem!"zrúkol Ethan a vybehol z izby.

Začala som plakať.

Nemôžem sa poriadne hýbať, som asi priotrávená alebo niečím nadopovaná, neviem, čo sa dialo od toho ako ma strčili do auta, neviem, čo je s Noahom....

Kývala som prstami na rukách a snažila sa rozhýbať ruky a nohy.

Ležala som tam ešte asi tak hodinu.

Ethan sa dvakrát nakukol, kontroloval, či stále ležím. Tvárila som sa, že sa nemôžem vôbec hýbať, aj keď som natom pomaly pracovala.

Aghrr, najradšej by som mu vyškriabala oči,vytrhala vlasy a odfikla gule.

Ak sa odtiaľto dostanem živá, pôjdem ho udať, už mi je jedno, čo nato rodičia. Musia sa to už dozvedieť a ako by som im vôbec vysvetlila, kde som bola celú noc?

Je čas na pravdu.

Po ďalšej hodine som už hýbala rukami. Nohy však stále boli akési stuhnuté.

Všimla som si môj mobil položený na opačnom konci izby.

Doriti! Škoda, že neni bližšie, tam sa nedostanem.

Ostávalo mi len ďalej ležať. Pekne som si predstavovala ako Ethana hádžem do vriacej sopky. Alebo ako z neho zaživa strhávam kožu...alebo ako sedí dokonca života v base!

S nohami sa mi stále nedalo moc hýbať, bola som už zúfalá, ale aspoň ruky som mala úplne uvoľnené.

Do izby vošiel Ethan.

Tvárila som sa, že som stále mimo.

"Ty si taká naivná kurva," smial sa a pozeral, ako tam nehybne ležím.

Myslím, že skôr ako ho udám mu podpálim dom, auto... všetko!

"Čo máš s tým Noahom? Prečo ťa vtedy zachránil?" zamyslene sa spýtal.

Jeho hlas ma neskutočne iritoval, nechcel som ho vidieť, ani počuť, už nikdy !

"Neviem."

"Takže ideš zo mňa robiť debila?" hlas mu naberal na intenzite.

Pokračoval:"Môžete byť obidvaja radi, že som vás v tej telocvični nenašiel ja. Obesil by som vás tam na rebriny."

Wau Ethan, aké drsné. Už som bola zúfalá, netušila som, čo mám robiť.

"Teraz mi povedz pravdu,"pristúpil bližšie ku posteli, "pretiahol ťa?"

"Nie."

Ehtan sa odporne zachechtal:"Kurva, ty budeš klamať až pokiaľ ťa nezabijem."

Bože, to je totálny psychopat. Dávno ho mala zavrieť niekde do kazajky.

Vtom Ethanovi našťastie kdosi zavolal. Vyšiel von z izby a začal niečo intenzívne riešiť.

Poobhliadla som sa okolo seba a všimla si sklenenú misku na neďalekom stolíku. Bola z jemného skla. Takého, ktoré sa aj tým najmenším ťuknutím rozbije.

Skúsila som pohnúť nohami a napodiv boli už celkom v pohode. Skúsila som sa postaviť.

Wou, postavila som sa.

Dobre, nohy, ruky fungujú.

Teraz je to, že buď všetko alebo nič.

Schytila som tú misku a čakala.

Asi za minútu sa otvorili dvere a v nich stál Ethan, zrak mal sklopení v mobile keďže si myslel, že bezvládne ležím.

V sekunde som z celej sily po ňom hodila tú misku. Mierila som do hlavy.

Miska sa mu roztrieštila o čelo a Ethan sa zošuchol na zem.

Fuj, krv!

Rýchlo som odtiaľ vybehla, skôr akoby som sa dogrcala, nenávidím pohľad na krv!

Rýchlo dole schodami!

Teraz dvere, okej tam sú!

Bežím!

Vybehla som na ulicu.

Bol biely deň, vonku síce nebol nikto, ale bolo tu veľa domov.

Neviem koľko mám času.

Trochu som pobehla a zazvonila na bránu do jedného pekného bieleho domu.

Prosím, že tam niekto je!

Za minútu na terasu vyšla pani v rokoch asi mojej mamy.

"Pomôžem ti?" spýtala sa.

"Dobrý, prosím vás potrebovala by som odviezť na políciu je to naozaj nutné," snažila som sa neznieť moc hystericky.

Pani sa na mňa pozerala dosť pochybovačne.

Ruky! Ukážem jej tie fialové ruky!

Zdvihla som ruky, nech vidí tie modriny.

"Preboha, to ti kto urobil?"otvorila mi bránu.

"Idem pre kľúče, odveziem ťa,"zmizla v dome.

Bože, ďakujem!

Pani ma odviezla na stanicu, ostala so mnou pri celom výsluchu.

Povedala som všetko, ako ma Ethan napadol vtedy na ulici a hlavne všetko zo včera.

Úplne podrobne, ako ma "oklamal" , že mi dali niečo vypiť, zviazali ma, že sa vyhrážal, že ma zabije ...

Policajti išli do Ethanovho domu, volalo sa mojim rodičom, tí už chceli po mne vyhlásiť pátranie, ale keďže neprešlo 24 hodín, nebolo to ešte možné.

Robili sa mi krvné testy, brali ma do nemocnice.

Bolo to strašné, ale bola som rada, že Ethana rieši polícia a že už s ním je konečne oficiálne koniec.

To som však ešte netušila, že Ethan sa len tak ľahko nevzdá. Všetko, čo povedal, myslel vážne, a síce ma nezabije fyzicky, ale psychicky sa mu to skvele podarí....