I HATE YOU √

Koniec

Nebojte sa žiadny koniec sa nekoná, je to len názov kapitoly😂.

Prešiel deň a ja som nedokázala vstať z postele. Nešla som do školy, nejedla som. Len som ležala a pozerala do prázdna. V hlave som mala otrasné myšlienky, chcela som ich potlačiť, ale nešlo to. Úplne ma pohltili.

Mala som zjavné príznaky depresie, ale psychologička to zhodnotila, ako post traumatický dôsledok, ktorý zatiaľ netreba riešiť antidepresívami. Verí, že do pár dní sa z toho dostanem.

Najhoršie bolo, že sa mi nedalo už ani spať. Keď sa večer zotmelo, čakala som na spánok, ale neprichádzal.

Prešla polnoc a stále nič.

Teraz je niečo okolo pol tretej ráno. Je mi nechutne prázdno, normálne by som chcela, aby mi niekto vrazil. Možno by som potom zacítila bolesť, vyplakala by som sa a bolo by lepšie.

Chcem niečo cítiť, niečo poriadné!

Vtom som dostala nápad. V tej chvíli mi to prišlo ako moja jediná spása.

Zhrabnem mobil, bundu a potichu sa vyparím von. Idem maximálne potichu aby som nezobudila rodičov, našťastie to není prvýkrát, čo sa v noci vytrácam z domu.

Vyjdem von a pomaly kráčam tmou.

Kladiem nohu pred nohu a nevnímam svet naokolo.

Studený vzduch mi bičuje tvár a vlasy mi rozcucháva na všetky strany.

Kráčam asi desať minút a potom ostanem stáť pred mostom, ktorý vedie cez našu miestnu rieku.

Voda je tam hlboká, asi tak desať metrov a na pár miestach z nej vyčnievajú ostré kamene.

Pomalým krokom vkročím na betonový most s asi meter a pol vysokým zábradlím.

Pamätám, že raz ako deti sme sa stavili, že kto vylezie a sadne si na tu vrchnú tyčku zábradlia.  Ja som mala, ale panický strach z vody, takže som sa hneď vzdala. Kamaráti tam liezli a bol to zázrak, že nezleteli do vody. Už by im nikto nepomohol. Utopili by sa do pár minút, aj keby vedia plávať, prúd rieky je tu fakt silný.

Postavila som sa ku zabrádliu a vyliezla na tú vrchnú tyč.

Panebože, zatočila sa mi hlava.

Stačí jeden pohyb dopredu a som vo vode.

Alebo stačí, aby okolo išiel nejaký debil ,ktorý ma sotí dole. Sú však tri hodiny v noci. Nikto tu neni.

V žilách mi pomaly začal prúdiť adrenalín.

Áno! Konečne som niečo cítila!

Sedím na tom zábradlí a pozerám sa dole, točí sa mi hlava a mám strach.

Páči sa mi to, lebo cítim. Cítim strach. A viem, že stačí kúsok a je po mne.

Rozmýšľam nad Noahom, aj keď nechcem.

Nezosypala by som sa takto psychicky, keby som mohla byť pri ňom.

Ale on ma zjavne zase neznáša. Sme tam, kde sme boli na začiatku.

Až nato, že tentokrát to není len na zakrytie toho, že sa mu páčim.

Tentokrát je to skutočné.

Potom som začala rozmýšľať, aké by to bolo jednoduché keby skočím dole.

Bolelo by to, ale potom by bol už len pokoj.

Nemôžem to, ale spraviť. Kvôli rodičom, Vicky a Lei. Nezaslúžia si, aby sa trápili, len preto, že ja som to nezvládla.

Z myšlienok ma vytrhne to, že na druhej strane mosta uvidím chalanskú postavu.