Vymyslené reálnosti

NIČ

  Nie je nikto a nie je nič.

 Na tento nápis sa práve skúšali nakalibrovať moje oči. Išlo o propagandu Cirkvi chorobne zaskočenej z vlastníctva. Či už hmotných statkov, alebo nebodaj vlastnenia vlastnej osobnosti nachádzajúcej sa vo vlastnom tele obývajúcom vlastný byt s vlastnou závislosťou odvíjajúcej sa od cien elektriny, plynu, vody... (Jednoducho všetko, čo táto Cirkev chorobne zaskočená z vlastníctva platí všetko len vďaka podpore zo strany štátu. A štát k nej bol tak ústretový, že jej dovolil nechať si peniaze, ktoré sa vyzbierajú na omšiach pre chudobných. Takto sa chudobní stali ešte chudobnejšími a ľudia čo sa chorobne báli majetku ho získavali čoraz ľahšie.) Či momentálnej nasratosti oficiálneho majiteľa tohto bytu, ktorý mi dovolil obývať. Za mesačný prostriedok uhrádzaný vždy v druhý utorok v mesiaci, samozrejme. Z toho vyplýva, že som vám klamal a ten byt nie je môj vlastný. To znamená, že v očiach tejto antimajetníckej cirkvi ešte vôbec nie som stratenou ovečkou. Že som klamal?! Ha! Klamanie uznávajú... Teda aspoň myslím. Na tých propagačných plagátoch to nebolo. A keby aj, tak či tak by som tam odmietal vstúpiť. 

 „Hej kámo, nemáš cigu?" hlava sa mi nkoordinovane natočila za tým chrapľavým hlasom. 

Osoba vlastniaca ten hlas bola hneď vedľa mňa, ešte v aktívnom stave opitosti sa jednou rukou opierala o múr a druhou nechávala v pevnom uchopení svojho nerozlučného priateľa tak potrebného nie len pre túto voľnočasovú činnosť. V tomto prípade šlo o močenie vo voľnom štýle. Nechcel som ho provokovať a tak som mu jednu ponúkol. On pustil svoj minimalistický majestát, zobral cigaretu a posunko mruky naznačil absenciu ohňa vo svojom vrecku. Bez prejavu čo i len tej najmenšej emócie som mu pripálil. 

A áno, aj ja si to hovorím. Čo je to za chlapa, čo dokáže šťať bez prestávky päť minút?