Trust your dreams(Dočasne pozastavené)

2

Chtiac-nechtiac som schmatla kľúče a rozbehla som sa k susedom. Otvorila som bránku a zazvonila u susedov. Z domu sa vyrútila nastratá ženská. Paráda, dá mi kázeň o tom, že už im nemám rozbíjať okná. Samozrejme, že sa to nestalo len raz.

,,Ty!" skríkla. ,,Toto bolo posledný raz! Kupuješ mi nové okno! A tentoraz to poviem tvojim rodičom!"

,,Prepáčte, naozaj ma to mrzí. Zajtra vám hodím peniaze do schránky." hovorila som na celú ulicu. Nech tú starú harpiu niekto okradne. A s tými rodičmi...hups. Trocha som to prehnala. Ale čo už, ich chyba. Oni sa nechceli odsťahovať niekde kde niesú susedia.

Tá šibnutá ženská niekam išla a ani mi nevrátila moju futbalku! Po pár minútach som sa obrátila na odchod keď na mňa zakričala tá susedka a hodila mi moju loptu.

Vošla som do domu a nešetrne som  skopla topánky a. Opatrne som položila svoju loptu na poličku a rozbehla som sa do izby. Vytiahla som mobil z nabíjačky. Do mobilu som si zapojila slúchatká a zatvorila som oči. Hudba je môj jediný únik od problémov. A tiež futbal. Zatvorila som oči a užívala som si pesničky. Po asi pätnástich minútach mnou niekto zatriasol. Strašne som sa zľakla. Otvorila som oči a uvidela otca. Vytiahla som si slúchatká z uší a usmiala som sa naňho. Ale on sa na mňa neusmial. On sa mračil.

,,Hope," prerušil ticho. ,,Musíme sa porozprávať."

Pri jeho slovách ma zmrazilo. Stará krava susedka mu už musela všetko vytárať. Paráda. Jedna nula pre susedu.

,,Tak ideš?" netrpezlivo povedal. Pomaly som sa zdvihla z postele a nespúšťala ho z očí. Vyšla som z izby a nasledovala otca do kuchyne. Tam som sa oprela o kuchynskú linku.

,,Sadni si." povedal. Ja som sa ani nepohla.

,,Sadni si!" teraz už zvýšil hlas. Prišla k stolu a sadla som si na stoličku. On si sadol oproti mne. Mamu som nikde nevidela, asi príde neskôr.

,,Hope," začal.

,,Pani suseda mi povedala, že si jej loptou rozbila okno. A to nie raz. Je to pravda?" pozrel na mňa zachmúreným pohľadom, ktorý som tak neznášala. Dlhšie som to nevydržala a odvrátila som pohľad.

,,Uhm." zamrmlala som. Otec si rukou prešiel po tvári a vzdychol.

,,Dobre, a prečo si nám to nepovedala?'' ach jaj, túto otázku som nechcela počuť.

,,No, lebo by ste mi zakázali trénovať na záhrade."

,,To máš pravdu, a aj ti to zakážeme." pobúrene som zalapala po dychu. To nesmú!

,,A posledná vec, odkiaľ si vzala peniaze?" srdce mi vynechalo úder. Ale vážne.

,,Eeeeeee....noo...jaaa....som si tak trochu od vás vzala peniaze."

,,Tak ja ti tak trochu zakazujem trénovať na záhrade. Budeš chodiť do poľa." povedal naštvato. Počula som dobre? Do poľa? Veď to je na opačnom konci mesta. Hej viem, čudné, že za mestom je pole. No, ale taký je Liverpool. 

,,A tie peniaze nám vrátiš! Jasné!?"

,,Jasné! A odkiaľ?!" teraz som už kričala aj ja. A to nie som veľmi konfliktný človek. Verte mi.

,,Je mi to jedno! Pokojne môžeš chodiť aj na brigádu!"  Vstala som od stola a vybrala som sa do izby. Pred schodami ma zastavil otcov hlas.

,,Kam ideš?" zakričal z kuchyne.

,,Von za Faith, môžem?" nečakala som na odpoveď a vyšla som po schodoch.

,,Áno, ale do ôsmej doma!" Ok, mám také 4 hodiny. Oblečená som bola tak som si vzala len peniaze, mobil a slúchatká. Zbehla som dole,obula som sa a tentokrát som nezabudla na slnečné okuliare. Kľúče som si nebrala, veď rodičia boli doma. Slúchatká som si zastrčila do uší a vybrala som sa k Faith. Za 20 minút som bola pri nej. Je super, že bývame tak blízko. Zazvonila som a o chvíľu vyšla Faith z domu.

,,Čau, čo ty tu?" prekvapene sa spýtala.

,,Chcela som ťa pozvať na zmrzku..."

,,Jasné poďme!" ani som nestihla dopovedať a Faith už stála pri mne na chodníku. Zrazu sa ťapla po hlave, akoby na niečo zabudla.

,,Počkaj, musím si zobrať peniaze." povedala a už otvárala dvere.

,,Ale, veď ja ťa pozývam. Ty nemusíš platiť nič." Bože čistá Faith. Niekedy jej to myslí trochu pomalšie.

,,Ooo diky Hope si fakt super. Ale ja si aj tak vezmem peniaze. Myslíš, že by som išla len na zmrzku? Musíme ísť aj do obchodu, prosiiiim." uprela na mňa tie jej psie oči. Pomoc! Jej sa nedalo povedať nie. Bola horšia ako Kocúr v čižmách zo Shreka.

,,Tak okej pome." Rýchlo vbehla do domu a za pár sekúnd sa vrátila aj s peňaženkou v ruke. Víťazoslávne sa na mňa pozrela a konečne sme mohli ísť.
Zmrzlináreň bola hneď o pár ulíc ďalej, čo bolo super. Ja som si dala čokoládovo-malinovú a Faith si dala s príchuťou Redbullu. Chceli sme ísť autobusom, ale zmrzka sa rýchlo topila a ja som nechcela aby nám spadla. Tak sme išli pešo. Išli sme asi pol hodinu mierne do kopca. Ja som si chôdzu užívala, ale Faith lapala po dychu.

,,Hope...Po...Počkaj...Ma..." Faith nemá dobrú kondičku. Sem tam chodí cvičiť, ale to je všetko. Pomalým tempom sme konečne došli k obchodnému centru. Faith akoby prešla únava, úplne ožila a normálne sa rozbehla. Ja som na ňu len pozeral. Pred chvíľou tu skoro umrela a teraz uteká?

,, Šup šup! Švihni si Hope. Aj slimák by ťa predbehol."

,,Hej, hovorí tá pravá čo sa vliekla kopcom a skoro umrela." Faith pretočila očami a vbehla do prvého obchodu ktorý zbadala. Gate. Ten názov mi veľa nehovoril tak som radšej išla do nejakého športového obchodu. Prechádzala som okolo hokejok, byciklov, skateboardov, topánok, kopačiek až som konečne zbadala futbalové lopty. Spomenula som si, že si potrebujem kúpiť novú futbalku, lebo stará už je dosť zničená. Obzerala som si každú jednu, a tú ktorá ma zaujala som si hneď vyskúšala. Väčšinou boli dobré, ale ja som sa rozhodla pre zeleno-modro-ružovo-oranžovo-bielu Adidas loptu s nápisom Messi (obrázok hore).
Stála len 20€ čo bola úplne super cena. Pri pokladni som vytiahla kreditku a zaplatila som.
Hej, viem, že je čudné že mám len 14 a mám kreditku, ale rodičia mi ju dali pre takéto prípady. A tie prípady sú keď mám narodeniny a oni nevedia čo mi majú kúpiť. Tak máme dohodu, že oni v ten deň nabijú kreditku, dajme tomu na 50€ a ja si môžem kúpiť darček. Doma im ho ukážem...A hotovo. Ale radšej by som bola keby mi darčeky kupovali rodičia, tak ako keď som bola malá. Lebo ja zbožňujem prekvapenia!
Takto startená v spomienkach som narazila do jednej tety.

,,P..P..Prepáčte." vyjachtala som. Ona na mňa povýšenecky  a zazrela  a odišla. Lopta sa mi niekam odkotúľala a ja som nevedela kam. Začínala a som byť hysterická keď zrazu na mňa niekto zapískal. Uvidela som jedného chalana, ktorý držal moju loptu. Našťastie s ňou neutiekol, ale hodil mi ju. Bol celkom pekný, škoda že sme sa nestretli niekde inde. Vďačne som loptu chytila a išla som hľadať Faith. Našla som ju pomerne rýchlo. Stále bola v tom obchode Gate a platila. Bola úplne ovešaná taškami. Spolu sme vyšli z obchodu a tentokrát sme išli busom. Faith som odprevadila domov a pomohla jej s taškami. Keď som konečne prišla domov aj ja bolo už 18:48. Vedela som, že by som sa mala učiť, ale namiesto toho som si vzala mobil. Keď som ho zapla, skoro som dostala infarkt.

Taaak je tu nová časť!!! Dúfam že tento príbeh čítate a ak áno, potešil by ma vote aj koment. Btw sory za dlhú neaktivitu, ale nemala som na to čas. :-( A touto kapitolou som sa prekonala...Má až 1194 slov bez tohto môjho nudného monológu :D