Pred nami stálo malé biele osobné lietadlo s dvoma motormi. Počula som ako Lucas nahlas prehltol. Ten chlap niečo netrpezlivo zamrmlal, zrejme po Španielsky a rukou ukázal na schodíky.
,,Vamos! Vamos! Lietadlo už na vás čakať. Vy rýchlo nastúpiť , lietadlo odletieť a všetko byť v poriadku." Ako prvá sa spamätala Faith. Vyšla po schodíkoch hore a išla si sadnúť na sedadlo. Po asfalte rozpálenom od slnka, v Anglicku nezvyčajnom, som prišla k schodíkom vo farbe slonej kosti. Ruku som položila na kovové zábradlie natreté tou istou okúzľujúcou farbou. Po piatich schodoch som vošla do lietadla. Pri vchode čakala milo sa usmievajúca letuška. Vzala mi príručnú batožinu a vyložila ju do boxu nadomnou. Sadla som si vedľa Faith. Poobzerala som sa po lietadle. Celkovo tu bolo osem miest na sedenie, štyri na každej strane. Lucas si sadol na sedadlá vedľa nás. Letuška nám ukazovala ako sa máme zachovať pri núdzových situáciách. Po desiatich minútach sa kolesá lietadla konečne odlepili od Liverpoolskeho letiska. Prvých päťdesiat minút som počúvala pesničky, čítala si knihu a sledovala krátky film na zabudovanom tablete predomnou. Neúnavný hukot silných motorov ma nakoniec uspal. Pamätám si ako do mňa Faith strčila, keďže jej trebalo na WC. Vymenili sme si miesta, aby do mňa potom nemusela zase strkať. Po chvíľke som zase zaspala. Vstávala som pomerne neskoro, ale bola som taká natešená, že som sa v noci síce vyspala, ale teraz som bola unavená. Zobudila som sa na hlas kapitána z kokpitu. Povedal, že za desať minút pristaneme v Barcelone. Upozornil nás, že sme zahájili klesanie a máme sa pripútať. Pripútala som seba aj Faith, ktorá spala ako drevo. Klasali sme, a ja som uvidela prvé hory a jazerá. Neskôr som zbadala domy a cesty. Videla som aj maličké autá. Zrazu mi zaľahlo v ušiach. Uvidela som pred sebou pristávaciu dráhu. Keď sa kolesá dotkli zeme, trochu ma hodilo do predu. Našťastie som bola pripútaná. Keď lietadlo pomaly išlo k hlavnej budove letiska, párkrát som zazívala aby sa uvoľnil tlak v mojich ušiach. Po chvíľke to pomohlo. Lietadlo konečne zastavilo a my sme kapitánovi zatlieskali za bezpečnú jazdu bez ťažkostí. Letuška nám podala ruksaky a konečne sme vystúpili. Za Lucasom išla Faith a nakoniec ja. Len čo som vystrčila hlavu z lietadla, ovanula má príjemná vôňa mora. Palmy naokolo sa týčili do úctyhodných výšok. Vzduch sa vlnil od horúčavy. Faith sa poškriabala na hlave a drgla do mňa.
,,Hmm, Hope počuj, kam pôjdeme teraz?"
,,Úprimne? Nemám ani tušenia." odpovedala som jej.
,,Hej baby, možno by sme mali ísť do vnútra." poznamenal neisto Lucas. Keďže nikomu už nič múdrejšie nenapadlo, vybrali sme sa k najbližším dverám. Keďže sme neleteli typickým lietadlom, obávala som sa o naše kufre. Vošli sme dnu a hneď nás ovalil príjemný chládok z klimatizácie. Postavili sme sa k dopravnému pásu a čakali sme. Po chvíli sa z reproduktorov ozval ženský hlas. Hovorila po Španielsky, ale rozumela som len časti. Jediné, čo som zachytila správne boli naše mená. Správu zopakovala ešte raz. Zrazu sa dopravný pás začal hýbať a hneď na to vyšli naše kufre. Ľudia na nás pozerali a ja som sa cítila trocha trápne. Rýchlo sme schmatla batožinu a s pohľadom upretým na zem sme vykľučkovali spomedzi ľudí. Na kontrole sme sa preukázali občianskymi preukazmi a konečne sme vyšli von. Radosť z toho, že sme sa sem dostali živí, z nás rýchlo opadla. Nevedeli sme kam máme ísť.
,,Hope! Pozri sa vpravo!" obzrela som sa tým smerom, ktorým ukazovala Faith a zbadala som muža so slnečnými okuliarmi a transparentom s mojím menom.
,,Vidíš! To bude ono! Poďme tam." nadšene som vykríkla a rýchlym krokom išla vpred. Faith s bratom mali čo robiť aby mi stačili. Došla som k nemu a po Španielsky som mu povedala kto sme a ukázali sme mu občianske preukazy. Kývol hlavou a otvoril nám dvere od auta. Bolo to niečo ako malá limuzína. Na podlahe bol krémový koberec a mäkké sedadlá boli potiahnuté bielou kožou.
,,Hope, asi by si si tam nemala sadať, zašpiníš tie sedadlá Coca-Colou." so smiechom poznamenala Faith. Venovala som jej jeden môj typický nevraživý pohľad a sadla som si. Pripútali sme si bezpečnostné pásy a konečne sme vyrazili. Bolo to pre mňa čudné, keďže sme išli v pravom pruhu a vodič mal volant vľavo.
Išli sme asi pätnásť minút a prišli sme do štvrti Pedralbes. Za ďalších päť minút sme sa dostali k ulici na ktorej začiatku boli zábrany. Šofér zastavil a k autu pristúpili dvaja strážnici. Niečo im ukázal, asi doklady a strážnici začali odpratávať z cesty zábrany. Pomaly sme autom vošli do ulice kde býval slávny Lionel Andrés Messi. Na okolí neboli žiadne domy, len jeden. A ten bol Messiho. (Foto hore v médiách) Na internete som čítala, že jeho dom predstavuje loptu, ktorá smeruje do brány. Zároveň lopta s budovou vpredu tvoria číslo 10- číslo na Messiho drese. Cítila som, ako mi Faith stisla ruku. Pozrela som sa do jej rozžiarených očí. Lucas mal otvorené ústa a len nemo hľadel na tú krásu. Auto zastavilo a šofér nám pohotovo priskočil otvoriť dvere. Tesne za ním sme prešli k zvončeku na veľkej bráne a on zazvonil. Za pár minút niekto prišiel otvoriť. Mal šiltovku, slnečné okuliare a šatku, takže som mu nevidela do tváre. Keď otvoril bránu, všetko si dal dole a ja som nezadržala radostný výkrik. Bol to sám Messi.
,,Ahojte!" s úsmevom pozdravil a mne sa podlomili kolená.
Ľudia ďakujem! Ste nenormálni! Tento príbeh už má neuveriteľných 101 pozretí! To je viac ako 100!!! Pre mňa je to veľké číslo, nedúfala som, že si to toľko ľudí pozrie! Vážne ďakujem, ste naj. Love u ♥ :* :D
YOU ARE READING
Trust your dreams(Dočasne pozastavené)
FanfictionHope je skvelá futbalistka, a keď sa jej splní jej futbalový sen, nikto nemôže byť šťastnejší ako ona. Ale, je možné aby všetko prebiehalo tak hladko? Bez žiadnych problémov? Predsa život nie je taký skvelý, či?
