Trust your dreams(Dočasne pozastavené)

5

,,Ď...ď...ďakujem oci. Čo tu robíš?" roztrasene som sa spýtala. Vydýchla som si, nezdala sa opitý.

,,Chcel som ísť na WC, ale počul som z tvojej izby zvuky, ako keď sa dusíš, a vošiel som dnu. Mala si šťastie, že som prišiel, mama ťa nepočula." Nedokázala som ovládať svoje slzy a rozplakala som sa. Slzy sa mi z očí liali prúdom a nevedela som prestať. Keby neprišiel otec, bola by som mŕtva. Oco stal pri dverách a pozeral sa na mňa. Nevedel čo má robiť, ale nakoniec prišiel ku mne a objal ma. Otočila som sa k nemu a tvár som si zaborila na jeho hruď. Plakala som a zmáčala som mu celé tričko, ale jemu to nevadilo. Hladil ma po chrbte a upokojoval ma typickými slovami všetko bude v poriadku. Po asi piatich minútach som prestala plakať. Pozrela som sa na oca.

,,Ja...prepáč. Ak nechceš aby som išla do Barcelony tak tam nepôjdem." bola to síce lož, ale nechcem aby sa kvôli mne rodičia trápili.

,,Hope, ja som ten čo sa má ospravedlňovať. Mrzí ma čo sa stalo. Dúfam, že si to tam užiješ." Prvýkrát sa dnes usmial. Objala som ho a dala mu pusu na líce.

,,Si ten najlepší otec na svete!" Zase sa na mňa usmial a odišiel si prezliecť tričko. S uslzenými očami som sa usmiala. Prezliekla som sa do pyžama a išla spať. Zajtra musím byť oddýchnutá.

Ráno som sa zobudila pred budíkom. Bol to znak toho, že som sa dobre vyspala. Zapla som si mobil a vypla som budík. Skontrolovala som dátum. 26.6. Vzdychla som si. Ešte 5 dní. Dnes je sobota, v pondelok dostaneme vysvedčenia. Väčšinou by to mali byť jednotky a dvojky, ale z matiky asi dostanem 3. Potriasla som hlavou. Nebudem sa zaoberať nejakým sprostým vysvedčením keď ma dnes čaká zápas. Zdráhavo som vstala z teplej postele a položila som nohy na huňatý koberec. Ako dobre, že pred posteľou mám koberček. Ako som tak tam sedela a myslela na koberec, začínala mi byť zima. Rýchlo som vstala a prebehla som k županu a obliekla som sa. Bolo len štvrť na osem, rodičia spali. Obula som si ponožky a potichu som zbehla do kuchyne. Na raňajky som potrebovala niečo výdatné, tak som siuvarila volské oko a k tomu dve mini páročky. Nakrájala som si ešte cherry paradajky. Pomaly som to zjedla, nechcela som sa predsa zasa dusiť. Keď som dojedla bolo pol ôsmej. O štvrť hodinu mi ide bus. V izbe som sa obliekla a zbalila si dres. Stihla som to za rekordných 5 minút. Poobzerala som sa po izbe či mám všetko. Schmatla som ešte mobil a peňaženku. 2 minúty. Rýchlo som sa obula a vybehla som z domu. Autobus meškal 3 minúty takže som to v pohode stihla. Zastávku máme rovno pred domom, takže vždy stihnem autobus. Za 15 minút som vystúpila z busu. S dievčatami som sa zvítala pred vchodom do Anfieldu a spolu sme vošli dnu. Tréner nám dal 10 minút na rozcvičku. Precvičovali sme si prihrávky na diaľku a strely na bránku. Po desiatich minútach nás vystriedali dievčatá z Arsenalu. My sme išli do šatne. Tréner nám hovoril čo máme robiť aby sme vyhrali.
Potom odišiel a povedal nám aby sme sa obliekli. Mali sme ešte pár minút do začiatku, tak sme sa rozprávali. Ani sme sa nenazdali a zavolali nás na trávnik. Kapitánky si vymenili vlajky a zápas sa začal. Loptu mali hračky Arsenalu. Keďže som bola v útoku, mala som čas. Nenápadne som sa pozrela po Anfielde. Na jednej polovici sedeli hráči a hráčky Liverpoolu spolu s rodičmi. Moji tam neboli, nechcelo sa im tak skoro vstávať. Na druhej strane tribúny sedeli Arsenalský priaznivci. Svoju pozornosť som upriamila na trávnik práve včas. Naša hráčka prekľučkovala cez 2 protihráčky a prihrala mi loptu. Hneď sa okolo mňa zhrčili 3 Arsenalské dievčatá. Urobila som falošný výpad do prava a jedna na to naletela. Dve však ostali pri mne. Urobila som výpad doľava, doprava a zase doľava a konečne som sa ich striasla. Z plných síl som sa rozbehla smerom na bránku. Protihráčka mi však šmykom odkopla loptu a celým telom sa vrhla predomňa. Keby som ju rýchlo nepreskočila, niečo by sa mi určite stalo. Rozhodca si to našťastie všimol a ja som išla kopať penaltu. Loptu položil na vyznačenú čiaru a ja som sa pripravila. Zapískal a to bol signál pre mňa. Rozbehla som sa a kopla som loptu do ľava. Brankárka to nečakala pretože sa vrhla do prava. Lopta krásne rotovala a skončila v bránke. Znamenalo to 1:0 pre Liverpool. Prvý polčas už potom nedal gól nikto. V druhom polčase padli 4 góly. 1 dal Arsenal a tie dva som dala ja. Nechcem sa chváliť, ale dala som hattrick. Prvý v živote. Po zápase ma tréner chválil pred všetkými dievčatami a sľúbil mi, že na ďalšom zápase urobí výnimku a dá kapitánsku pásku mne. Osprchovala som sa v šatni a s pár dievčatami sme išli na zmrzku. Dala som si citrónovú a rozlúčili sme sa. Hrdá som sa vrátila domov. Rodičom som povedala o hattricku.

,,Hope to je úžasné! Som na teba veľmi hrdá."

,,Zaslúžiš si ísť do tej Barcelony Hope. Si veľmi nadaná futbalistka. A navyše sa aspoň zdokonalíš v Španielčine." Tie slová som počula veľmi rada. Bola som veľmi šťastná. Nič mi nedokázalo spraviť zlú náladu. Vytancovala som po schodoch do izby. To čo som tam uvidela, má úplne vyviedlo z rovnováhy...

Takže, je tu nová kapitola. Ospravedlňujem sa, že kapitola nebola v nedeľu, ale wattpad mi proste ju nepridal. Neviem či budem stíhať ich vydávať aj cez týždeň, ale v sobotu a nedeľu ich dám určite. Potešil by ma vote aj koment. Dúfam, že vám nevadí takýto záver a, že počkáte do soboty XD.