Trust your dreams(Dočasne pozastavené)

4

,,Č...Čo?" nechcela som veriť svojim ušiam, že oco fakt povedal nie.

,,Nie Hope, nepôjdeme do Barcelony."

,,Prečo?" smutným hlasom som sa opýtala. Čo nechápu, že to je môj životný sen? Ísť do Barcelony a stretnúť Messiho a celý tím FCB?

,,Nemáme istotu, či je to naozaj pravda."

,,Je to pravda pozri!" ukázala som mu mobil.

,,Ak nechcete ísť, pôjdem sama." tvrdohlavo som si stála za svojím.

,,Opovážiš sa!"

,,A kto mi v tom zabráni? Vždy ste hovorili, že podporíte moje sny." slzy sa mi tisli do očí. Naštvaná som rýchlo zažmurkala aby som ich zahnala.

,,Myslela som, že ako rodičia svoje sľuby dodržíte."

,,Do izby Hope. Necháme si to ešte prejsť hlavou." si snáď robí srandu. Povedal mi ako psovi- ,Do izby Hope' -som snáď pes? Odišla som z kuchyne, ale nemala som namierené do izby. Vyšla som po schodoch, ale v polke som zastala. Budem počúvať čo hovoria.

,,Hope má pravdu, ale čo ak jej napísal nejaký pedofil?

,,Ben, zlatko, máš pravdu, ale nechcem aby bola smutná a vyčítala nám to."

,,A čo navrhuješ Amanda?"

,,Neviem, ale keď jej to zakážeme, ona tam pôjde, môžeme tam ísť s ňou a nič sa jej nestane."

,,Ale keď ja neviem, ona je ešte taká malá. " prosím? Haloooo! Mám 15!!! O tri roky som dospelá!!!

,,Hope, poď dole!" pomaly som zbehla zo schodov.

,,Tak?" opýtala som sa so smútkom v očiach.

,,Chceme to vyriešiť spolu s tebou Hope."

,,Viem, že vy tam nechcete ísť ale nemôžem tam ísť sama?"

,,V žiadnom prípade Hope! Si na to ešte malá!"

,,Oci! Mám 15!"

,,Ale to neznamená, že už si dospelá! Čo ak sa ti tam niečo stane!?" teraz už sme kričali obaja.

,,Tak tam pôjdem s Faith a jej bratom. Má 24 rokov."

,,Najskôr musíme zavolať jej rodičom."

,,Takže tam môžem ísť s ňou?"

,,Uvidíme." vedela som, že aj keby som tam zostala, tak určite nezavolajú jej rodičom. A keby mi tam nedovolili ísť, v hlave sa mi už rodil plán.

Ja: Počuj Faith, dovolili by tvoji rodičia tebe a tvojmu bratovi ísť so mnou do Barcelony?

Faith: Asi hej, počkaj spýtam sa.

Ja: Nič sa nepýtaj!!! Prosím. Moji rodičia mi tam asi nedovolia ísť , a preto sa ťa pýtam. Možno vám zavolajú, ale pochybujem.

Faith: Máš šťastie. Uz som sa chcela opýtať :P A choď už na tréning nech nezmeškáš ;D

Pozrela som sa na hodinky. 15:00. O pol hodinu mi začína tréning. Obliekla som si normálne kraťasy a tričko, prezlečiem sa v šatni. Zviazala som si vlasy do copu a do ruksaku som si dala oblečenie na tréning. Hodila som tam aj kopačky. Autobusom som sa odviezla až na Anfield-Liverpoolsky štadión. Raz za pár týždňov tam chodievame trénovať.

Po náročnom trojhodinovom tréningu som sa konečne dostala domov. Mali sme taký skrátený ,,zápas" a dala som 2 góly. Keby mal ten ,,zápas" 90 minút tak by som ich dala viac, ale keďže sme hrali len 45, minút tak to veľmi nešlo. Na chodbe som sa vyzula a chcela som ísť do izby, ale zastavil ma mamin hlas.

,,Ahoj Hope. Volala som mame Faith. Povedala, že sa ich spýta či chcú ísť, a kebyže áno, tak tam pôjdeš s nimi aj ty."

,,Fakt? Ďakujem mami!" dala som jej veľkú pusu na líce.

,,S jej mamou sme sa dohodli, že už nebude volať, ale Faith ti napíše."

,,Paráda! A...Kde je oco? mama si vzdychla.

,,Nesúhlasil s tým. Vraj sa chcel ísť prejsť, prevetrať si hlavu alebo čo. Ale neviem, možno išiel na pivo. Ale ty sa s tým netráp."

Prikývla som hlavou a išla som do izby. Dosť som sa bála aby sa oco neopil. Z môjho rozmýšľania ma vytrhol zvuk mobilu. Niekto mi napísal. Bola to Faith. Trocha sklamane som si pozrela správu.

Faith: Mama sa nás s bratom spýtala či pôjdeme s tebou. Mala si vidieť jeho pohľad. Bol ako malé decko :D. Úplne sa mu rozžiarili oči. Takže 1.7. sa vidíme hej? :*

Aj napriek skleslej nálade som sa musela zasmiať. Mám pocit, že nielen jej brat Lucas sa tešil ako malé dieťa.

Ja: Si super, mám veľké šťastie, že ťa mám. Kebyže nie sme kamošky, asi by som nikam nešla. A áno, vidíme sa! :***

Položila som mobil na posteľ, nechcelo sa mi čakať kým Faith odpíše. Aj keď bolo len pol deviatej, z tréningu som bola veľmi unavená. Nikdy ho nemáme tak dlho, ale zajtra máme zápas. Potichu som zbehla do kuchyne po jablko. Na poriadnu večeru už bolo neskoro, jabko mi bude musieť stačiť. Mama v telke pozerala nejakú trápnu tureckú telenovelu. Nechápem ako ju to baví. Bez povšimnutia som sa dostala do izby. Rýchlo som zahrýzala do jablka. Napriek mojej opatrnosti som šupku zle pokusala a začala som sa dusiť. Kašľala som a chrčala, ale nedokázala som tú šupku vypľuť. Do mozgu sa mi nedostávalo dostatok kyslíka a začala sa mi točiť hlava. Myslela som si, že odpadnem, ale našťastie mi nikto buchol po chrbte. Vypľula som šupku a konečne sa zhlboka nadýchla. Chcela som sa poďakovať a otočila som sa. Čakala som tam mamu, ale na moje prekvapenie za mnou stál otec.

Čaute, po dlhom čase je tu nová kapitola. Je síce trocha kratšia, ale nechcela som všetko písať sem. Ďakujem všetkým čo mi dali vote. Táto časť je venovaná AnettApril, ktorá sa ma skoro každý deň pýtala kedy dám túto časť. Dúfam, že aj ona vydá ďalšiu časť v jej príbehu. Je super, choďte si ho pozrieť Takisto kapitolu venujem aj DragonSvS vďaka ktorej táto kapitola vyšla. Vďaka nej možno raz dopíšem aj tento príbeh. :)