Trust your dreams(Dočasne pozastavené)

6

Stála som vo dverách do izby a pozerala na tú spúšť. Okno do izby bolo rozbité. Obsah skrine a šuflíkov sa váľal po izbe. Oblečenie bolo všade. Na zrkadle bolo rúžom napísané: DÚFAME, ŽE SI UŽÍVAŠ SVOJU VÝHRU A HATTRICK! ;) Dvere boli zvnútra roztrieštené.

,,Mami, oci!" hystericky som skríkla. Počula som dupot hore schodmi. Za pár sekúnd pri mne stáli rodičia.

,,Ach môj bože!" zakryla si mama rukou ústa.

,,Zavolám políciu." oco vybral mobil a vytočil číslo na policajtov. Odišiel trocha ďalej a ja som nepočula ich rozhovor. Sem-tam som začula otcove slová ohľadom vlámačky. Mama zatiaľ zdola priniesla čokoládu.

,,Daj si Hope. Na nervy." ponúkla ma. Čokoládu mám rada, ale keďže na futbal musím byť v dobrej forme, doprajem si z nej len raz za čas. Teraz som však neodmietla. Bezmyšlienkovite som zjedla 4 tabličky. Keď som si to uvedomila, musela som si dať ďalšie 4. Tie som si však už vychutnala. Na vchodových dverách zazvonil zvonček. Oco zbehol po schodoch dole a naspäť sa vrátil s dvoma policajtami. Jeden si obhliadol ,,miesto činu" a niečo si napísal do poznámkového bloku. Ten druhý zatiaľ vypočúval mamu. Po asi piatich minútach zavolal otca. Prešlo päť minút a zavolal si mňa. Išla som za ním do kuchyňa kde som si sadla. Pýtal sa ma na ten nápis na zrkadle. Povedala som mu o zápase, mojom hattricku a podozrení, že vlamači budú pravdepodobne Arsenalský priaznivci. Spýtal sa ma ešte pár otázok a konečne ma pustil. Dovolili mi upratať si izbu, keďže vzali odtlačky čo tam boli. Pochybujem, že niekoho chytia, ale je to ich bežný pracovný postup. Keď odišli, vybehla som hore a v tichosti som si začala upratovať izbu. Začala som oblečením. Postupne som do skrine ukladala tričká, nohavice, kraťasy, ponožky...proste všetko. Keď som to mala hotové, pustila som sa do upratanie šuflíkov. Väčšina ležala na zemi, tak som ich vzala a vložila späť do stolíka. Potom som do nich uložila školské a kancelárske potreby. Zo zrkadla som zotrela ten nápis a zároveň ho aj vyleštila. Ešte som tam trocha popratala a mala som to tam skoro tak ako ráno. Pratanie mi zabralo zhruba dva a pol hodiny. Bolo len pol piatej, ale ja som bola hladná ako vlk, keďže som nemala obed.

Ja: Faith, nechceš ísť na kebab?

Faith: Okej, stalo sa niečo? Nikdy neješ nezdravé veci...

Ja: Potom ti poviem...

Vzala som si 5€ a mobil. Rodičom som zakričala, že idem von a určite sa vrátim do ôsmej. K Faith som prišla za 20 minút. Čakala už pred dverami. Prešli sme okolo okrasne nasadených stromčekov. Po mačacích hlavách(myslím druh dlaždíc :D) v meste sme došli k najbližšiemu obchodu s kebabmi. Vošli sme do vnútra a mne sa z tých skvelých vôní zakrútila hlava.

,,Jednu placku s paradajkami, šalátom, áno aj s tým červeným, kukuricou, olivami a tatárskou omáčkou." objednala si Faith. Ten chlap za pultom začal z mäsa odkrajovať pílkou veľké kusy. Placku dal zohriať a pozbieral mäso na tanier. Keď sa placka zohriala, natrel na ňu tatársku omáčku a nasypal mäso. Na to dal paradajky, obidva druhy šalátov a na vrch kukuricu s olivami. Celé to poskladal do takej rolky a vložil do alobalu.

,,6,50€ poprosím." ozval sa trochu unudeným no pomerne mladým hlasom. Odhadovala som mu okolo 35 rokov. Faith mu dala peniaze a odišla si sadnúť k najbližšiemu stolu.

,,Čo si dáte?" opýtal sa ma. Zaváhala som. Kebab som naposledy mala asi v ôsmich rokoch a objednávala mi ho mama.

,,Eeeeeee...Jednu placku s paradajkami....aaaa...eeeeeee...so zeleným a tým fialovo-červeným šalátom, tatárskou omáčkou...aaaa...to je všetko." vykoktala som. Zaplatila som 6,15€ a konečne som si vydýchla. Sadla som si na stoličku vedľa Faith a všetko jej povedala. Rozprávala som jej to asi desať minút, keďže som si robila pauzy na jedenie kebabu. Faith ma počúvala a sem-tam sa spýtala doplňujúce otázky.

,,Chudáčik, dúfam, že ich nájdu a dajú im nejakú pokutu." Smutne som sa usmiala.

,,Pochybujem, ale ďakujem za povzbudenie."

,,Nie je zač." Zrazu mi zacinkal mobil.

,,Sekunda." ospravedlnila som sa Faith. Tá kývla hlavou, že v pohode a odhryzla si z kebabu.

Leo: Lietadlo pre vás príde o 14:30 na Liverpoolske letisko. Teším sa ;)

Ja: Ďakujem! Aj ja sa teším!!! :Ď

,,Kto ti písal?" zasmiala sa Faith.

,,Messi, že lietadlo príde o 14:30. Hrozne sa teším!"

,,Aj ja. Ďakujem Hope, že si vzala mňa aj môjho brata."

,,Nemáš za čo."

S Faith sme ešte pár minút kecali a potom sme sa rozlúčili. Ona si ešte išla niečo kúpiť do obchodu. Ja som sa ponáhľala domov, keďže som si ešte chcela oddýchnuť. Keď som došla domov, išla som si čítať knihu. Potom som zjedla jablko a išla som pozerať film. Hneď ako skončil som išla spať.Nedeľa zbehla rýchlo, bola som doma a potom som išla vonku aj s novou futbalkou. Zvyšné štyri dni sme v škole strávili s Faith rozprávaním sa o našom výlete. Zistila som, že Faith uz je pobalená cca týždeň. Ja som sa začala baliť až v štvrtok po škole. Išli sme tam na 7 dní, takže som si vzala približne 8 tričiek, nejaké kraťasy, botasky a na Faithino odporúčanie aj šaty, kebyže sme náhodou išli do reštaurácie. Vzala som si aj spodné prádlo, pyžam, futbalovú výstroj a ďalšie zbytočnosti, ako plavky, gumičky a čelenky. Išla som spať s pocitom, že nezaspím, ale len čo som položila hlavu na vankúš, zaspala som hlbokým spánkom. Ráno som sa zobudila o ôsmej. Konečne je deň D! Bola som veľmi šťastná. Na schodoch ma ovanula vôňa palaciniek. Mama nikdy nerobí na raňajky také jedlá. Zišla som do kuchyne práve vtedy keď mama na stôl kládla tanier s palacinkou.

,,Ahoj Hope, práve som ťa išla zobudiť." milo sa usmiala. Oco sklopil noviny a pozrel sa na mňa.

,,Tešíš sa?" spýtal sa.

,,Samozrejme! Ani nevieš ako!" zvolala som. Oco sa usmial a ďalej čítal noviny. S chuťou som sa pustila do palaciniek. Po prvom odhryznutí sa mi v ústach zmiešala dokonalá chuť palacinkového cesta a domáceho džemu.

,,Mňam mami! Sú výborné! Musíš ich robiť častejšie!" zamumlala som s plnými ústami. Mama sa zasmiala a ďalej varila obed. Po raňajkách som ešte raz skontrolovala kufor, či mi niečo nechýba a zhrozená som si uvedomila, že som skoro zabudla hrebeň. Doobeda som si čítala, počúvala hudbu alebo nervózne pozerala na hodinky. Na obed mama uvarila mäso a ryžu. Musela som sa kontrolovať aby som to zjedla pomaly, chcela som totiž natiahnuť čas. O 13:30 som Faith napísala, že pre ňu prídeme, nech sa pripraví. S mamou som sa lúčila päť minút, nechcela ma pustiť. Oco mi odniesol batožinu a ja som si sadla dozadu. Za pár minút sme prišli k Faith. Ona si sadla ku mne dozadu a jej brat na sedadlo spolujazdca. Po pár minútach jazdy sme došli na letisko. Oco dôrazne prízvukoval Faithinmu bratovi aby na nás dával pozor. Rozlúčili sme sa a oco nasadol do auta a odišiel. My traja sme išli na cheque-in. Tam sme dostali zvláštne letenky. Došli sme na kontrolu, všetko prebehlo v poriadku. O 14:30 ku nám prišiel chlap so španielskym prízvukom. Pozrel si naše letenky a lámanou angličtinou nám povedal, že lietadlo je pripravené. Vymenili sme si čudné pohľady a nasledovali sme ho. Pri veľkých cestovných lietadlách stálo malé osobné lietadlo. Vyzeralo luxusne. Takže toto je dopravný prostriedok, ktorý má odvezie za mojím snom.

Takže! Je tu nová kapitola. Viem, že nie je sobota, ale nemala som čas. Btw ďakujem za 61 reads a 8 voteov! Viem, je to smiešne číslo, ale pre mňa znamená veľa. Ďakujem!!! ♥♥♥