Sprievodca // larry ✔️

15.

„Našou ďalšou zastávkou budú edinburské žaláre, kde nás skupina hercov s pomocou špeciálnych efektov a kulís vezme na výlet edinburskou krvavou históriou a prevedie nás historickými hradnými väznicami. Súčasťou predstavenia sú okrem rôznych legiend aj „živé“ scény, kde herci prevezmú roly známych vrahov a zloduchov. Osemdesiat minútové predstavenie nás prevedie tisíc rokmi najstrašnejšej škótskej histórie. Prv, než do žalárov vojdeme, chcem vás upozorniť na to, že predstavenie nie je vhodné pre slabšie a citlivejšie povahy, preto nikoho nenútim ísť dnu. Dobre si to rozmyslite a ak nezvládate pohľad na mučenie, utrpenie, krv a podobne, alebo sa na to jednoducho necítite, pokojne môžete ostať v autobuse s Marcom. Počas predstavenia totiž nie je možnosť odísť von.“

Harry vydesene počúval a triasol sa. To kam ich Louis zaviedol? Toto má byť súčasť školských prehliadok? Veď je to nechutné a morbídne.

Čo má robiť? Jeho zbabelá časť mu kázala ostať v autobuse a nikam nechodiť, zatiaľ čo jeho novoobjavené sebavedomejšie ja túžilo ísť dnu a prekonať svoj strach.

Zvádzal vnútorný boj. Ísť či nejsť? Takmer hamletovská otázka, napadlo mu. Keď mu bolo blbo na simulátore vesmírnej lode, ako zvládne toto? Nepochyboval, že to bude isto oveľa horšie. Bál sa, no na druhej strane to chcel zažiť.

Zároveň vedel, že ak by ostal v autobuse, čakali by ho posmešky od Zayna a jeho bandy. Tie mu však boli v tej chvíli ukradnuté. Teraz mu viac záležalo na tom, aby mohol byť Louis naňho pyšný. Sám netušil prečo mu na sprievodcovom uznaní až tak veľmi záleží.

Keď autobus zastal na parkovisku blízko žalárov, Harry prekvapil sám seba. Ani nevedel ako, bez toho, aby si uvedomil čo robí, sa odlepil od sedadla a spolu s prvými odvážlivcami mieril ku dverám. V tej chvíli bolo rozhodnuté. Už nebolo cesty späť.

Zozadu autobusu sa ozývali posmešné výkriky na jeho adresu, no on si ich nevšímal. Jednostaj si v hlave opakoval dve vety: Zvládneš to, Harry. Pohľad na krv ti zle nerobí a za posledný rok si si toho vytrpel dosť.

„Si si istý, že to zvládneš?“ s miernou obavou v modrých očiach sa ho opýtal Louis a jemne ho pohladil po chrbte. Videl na ňom, že bol vystrašený a nechcel, aby tam išiel len preto, aby niečo niekomu dokazoval. Nie je predsa hanba ostať v autobuse. Nebolo by to prvý raz a určite nie ani posledný, čo sa tam niekto neodvážil ísť.

„Nie,“ úprimne priznal kučeravec. „Ale chcem tam ísť.“

„Ako myslíš,“ usmial sa sprievodca. „Len aby si to neskôr neľutoval.“ V skutočnosti bol však za toto jeho rozhodnutie neskutočne rád. Keď pred pár minútami videl jeho vydesený pohľad, pochyboval o tom, že sa k návšteve žalára vôbec odhodlá. Veril však, že to zvládne. Harry je predsa silný chlapec.

„Vážené dámy, vážení páni,“ ozval sa zvučný hlas herca v dobovom kostýme, ktorý plnil zároveň úlohu sprievodcu po žalároch. „Zišli sme sa tu, aby sme boli svedkami niečoho nevídaného. O malú chvíľu na vlastné oči uvidíte tú najstrašnejšiu a najkrvavejšiu históriu Škótska. Ako prvé vám moji úžasní kolegovia predvedú predstavenie, ako pred mnohými rokmi prebiehal súdny proces.“

Ledva herec-sprievodca ukončil svoju reč, už na scénu nabehli muži, vlečúci takmer bezvládne telo spútaného muža, ktorého necitlivo šmarili na lavicu obžalovaných.  Obžalovaný sa triasol od zimy i od strachu a celé telo mal pokryté najrôznejšími ranami a modrinami. O malú chvíľu vstúpil do miestnosti sudca, ktorý muža zasypával otázkami, často nezmyselnými, v snahe prichytiť ho pri klamstve. Keď sa mu to nepodarilo ani po desiatich minútach, odovzdal odsúdeného mučiteľom, aby z neho vynútili priznanie.