Sprievodca // larry ✔️

24.

„Pán Tomlinson? kto je ten cudzí chlapec?“ ozval sa za sprievodcovým chrbtom slizký hlas, ktorý v ňom vzbudzoval odpor od prvého okamihu. Nemohol patriť nikomu inému než tej starej ropuche. Louis, ktorého Donnovenová vyrušila vo chvíli, keď si vychutnával svoju upokojujúcu cigaretu, pretočil očami, a vyslal prosebný pohľad k nebu. Nasadil svoj profesionálny výraz a, akoby nič, sa otočil.

„Áno, pani Donnovenová? Čím vám môžem pomôcť?“ sladko sa na ňu usmial, no vnútri to v ňom vrelo. Tá ženská bola ako zlý sen. Vrcholne nesympatická, otravná a strkala nos do vecí, do ktorých ju nič nebolo. Navyše, vždy sa vedela objaviť v tej najnevhodnejšej chvíli. Aj teraz.

Potreboval byť chvíľu sám, upokojiť sa, usporiadať si myšlienky, ale ako naschvál, musela sa tam objaviť ona. No nech ho akokoľvek iritovala a prejavovala voči nemu otvorené nepriateľstvo, snažil sa voči nej správať slušne.

„Kto je ten chlapec?“ vyštekla, zopakujúc svoju otázku, a svojim tučným prstom ukázala na dvere autobusu, z ktorých práve vystupoval Harry nasledovaný Alexom.

„To je Alex, šoférov syn,“ mykol plecom a potiahol si z cigarety, bojujúc s nutkaním vyfúknuť dym Donnovenovej do tváre.

„Prečo cestuje s nami? Nie je členom nášho výletu.“

„Prepáčte pani, ale Marc ako šofér si môže vo svojom autobuse voziť koho chce a kedy chce. Nepotrebuje na to ničí súhlas. Nie je v mojej kompetencii zakazovať mu, koho si do autobusu vezme. Sám som do poslednej chvíle netušil, že Alex pocestuje s nami. Takže, ak sa vám to nepáči, alebo s tým máte nejaký problém, je mi ľúto, ale nemôžem s tým robiť nič.“

„Ale s tým pánom, čo sedí vedľa vás, áno. Budem sa sťažovať, že si za naše peniaze prevážate kamarátov.“

„Odkiaľ beriete tú istotu, že je to môj kamarát?“

„Nie som slepá,“ pohŕdavo si odfrkla a na tvári sa jej zjavil víťazný úškľabok. Zrejme si myslela, že vyhrala a sprievodcu dostala na kolená.

Louisovi kypela krv v žilách, ale rozhodol sa nevybuchnúť. Už mal vďaka tej neznesiteľnej ženskej problémov za jeden týždeň viac než dosť. Nepotreboval ďalší. To by preňho znamenalo klinec do rakvy. Vyhadzov z agentúry bolo to posledné, čo potreboval. A tak sa namiesto výbuchu, ku ktorému sa schyľovalo, zhlboka nadýchol a napočítal do desať.

„Áno, môžete sa sťažovať,“ nadviazal na učiteľkinu poznámku a v duchu ju vraždil pohľadom. „Ale takisto vám to nepomôže, keďže pani Conellová o ňom vie. Často ho totiž vozím do a z Edinburghu kvôli jeho pracovným povinnostiam a agentúre tú cestu vždy normálne zaplatí.“

Donnovenovej škodoradostný úsmev zmizol z tváre ako mávnutím čarovného prútika a nahradila ho zlostná grimasa. Oproti tomu Louis žiaril ako slniečko. Konečne bol na koni. Aj keby sa tá stará ropucha postavila na hlavu, s týmto nezmôže nič. Nech sa v agentúre sťažuje koľko chce, všetky okolnosti stoja na jeho strane.

Keď učiteľka pochopila, že v tomto súboji je tá porazená ona, nie mladý sprievodca, zaškrípala zubami, no pred tým, ako nechala Louisa v pokoji dofajčiť už napoly zhorenú cigaretu, neodpustila si zlovestné „Ja si to overím, pán Tomlinson.“

„Pokojne si to over, ty ropucha,“ hundral si popod nos po Donnovenovej odchode. V tej chvíli sa k nemu pripojil napoly pobavený, napoly vydesený Niall, ktorý celú situáciu sledoval z bezpečia autobusu.

„Fúú, kámo, to kto bola tá ženská?“

„Tá učiteľka, čo som ti spomínal, že sa na mňa sťažovala. Od začiatku pobytu bola odporná, a to len preto, lebo som sa zastal Harryho. Už mi vážne pije krv. Ešte raz za mnou príde s nejakou hovadinou, už sa vážne neudržím a od srdca jej poviem, čo si o nej myslím. Nech ju aj šľak trafí,“ šomral Louis, zahasiac cigaretu.