Štokholmský syndróm

27°

,,Prečo si ma uniesol?"

Zamračí sa, dobre vie, že táto otázka je pre mňa najdôležitejšia.

,,Zo začiatku som ťa klamal." začal a ja som ostala prekvapená teda šokovaná. ,,Môj otec ťa nechcel uniesť, pretože sa chcel pomstiť tvojmu otcovi....Je to viacej komplikovanejšie než sa zdá." pre hrabol si jeho vlasy a kúsol do jeho pery.

,,Ty si mi klamal?" Opýtam sa zlomene.

Môj hlas ho prekvapí kľakne si predo mňa a chytí ma za ruky a pozrie sa do mojich očí.

,,Ak by som to nespravil, uniesli by ťa Rusi a tvoj otec by ťa už v živote neuvidel. Predbehol som ich." Zahľadel sa mi do očí a moje srdce prestalo na chvíľku biť. Och, nie.

,,V ten večer som mal všetko naplánované, vedel som o tebe všetko. Sledoval som ťa, zistil som si o tebe informácie. Zapáčila si sa mi." Zasmial sa a mne to prišlo čím ďalej na hlavu postavené.

,,Akí Rusi?" Opýtam sa.

,,Mafiáni. Tvoja mama pre nich robila, ale keď si vzala tvojho otca, tak ich zradila. Chceli sa pomstiť. Keď sa dozvedeli, že je tehotná, chceli ju zabiť. Vďaka môjmu otcovi sa im to však nepodarilo. Bol som malý, nepamätám si to." Povedal.

,, A s tou oslavou si tiež klamal?" Opýtam sa.

Odvráti pohľad.

,,Čiastočne som klamal. Naši rodičia boli spolu stále. Nikdy neboli pohádaní, teda okrem jedného dňa. To ti nebudem vravieť, pretože úprimne ani ja neviem dôvod. Otec ma najal na to, aby som ťa uniesol, tak aby to tvoj otec netušil. Si tu, živá, zdravá." Povedal bez citu a postavil sa.

,,A tak, prečo si myslí, že som Tina?" Opýtam sa.

,,Aj on to hral, všetci vedia, že ty nie si Tina, s ktorou som zasnúbený a teraz
zavolám tvojmu otcovi nech si pre teba príde. Myslím, že tak či tak už niečo tuší. Príde sem Tina, snáď ti nebude vadiť." Povie flegmaticky a mne sa do očí nahrnú slzy.

,,Harry?" Opýtam sa.

Prevráti očami a pozrie na mňa ako na posledného chudáka.

,,Všetko čo sa medzi n-ami stalo....je..ty. Všetko čo bolo" nadýchnem sa ,,Chceš zabudnúť?" Pozriem do jeho smaragdov a on iba na mňa nemo hľadí. Zrazu sa na jeho tvári objaví ten jeho typický úškrn.

,,Nie je na čo zabúdať, Rose." Pozrie mi hlboko do očí a zvuk jeho telefónu nás vyruší. Zoberie si ho zo zadného vrecka a príjme.

,,Samozrejme, čakám ťa."

Zvyšok hovoru nevnímam, jediné na čo sa sústredím je moje srdce a slzy stekajúce po mojej tvári.

,,Ehm..zavolám tvojmu otcovi. Divné, že ešte na to neprišiel." Povedal otrávene.

A vtedy som si to uvedomila. Uvedomila som si, čo pre mňa znamená. Ako veľmi tu chcem byť s ním aj po všetkom tom, čo mi spravil. Boli sme proti svetu, len ja a on. Voda a oheň, slnko a dážď, láska a nenávisť. Keď ma uniesol, bála som sa, že ma zabije. A teraz by ma zabil tým, že by ma nechal ísť. Od začiatku som sa bála, že jeho šarmu podľahnem, nebol len pekný, bol nádherný. Bol to diabol v tele anjela. Páčilo sa mi byť zajatá práve ním. Zvrátené, že sa rukojemník zamiluje práve do únoscu. Čím dlhšie som bola väznená ním, tým menej som chcela odísť. Mala som syndróm. Štokholmský syndróm.

,,Príde pre teba otec a zavezie ťa domov." Povedal bez emócii a chcel odísť.

,,Prečo si ma držal ako by som naozaj bola unesená? Zo začiatku si sa správal ako totálny bastard."povedala som nahnevane.