Po takom dlhom čase? Navždy!

Bod zlomu

Túto kapitolu by som chcela venovať I_am_Mike, lebo mi napísala komentár, ktorý ma uistil, že túto poviedku ešte niekto číta. A taktiež ma dokopal k napísaniu ďalšej časti, takže ďakujem.

Draco:

Veľmi ma bolelo že som ho musel opustiť, ale inak to nešlo. Musel som odísť, lebo keby som ostal, tak mu zničím život, a to nechcem. Mne stačí keď budem vedieť, že je šťastný. A úprimne so mnou ho žiadne šťastie nečaká. Len by som mu bol na obtiaž. Vyvolený a smrťožrút. Ako som mohol byť taký naivný a myslieť si, že by to niekedy mohlo fungovať. Možno keby bol niekto iný na mojom mieste, tak by si povedal, veď oňho zabojujem. Lenže to by potom znamenalo že som sobecký a staviam svoje šťastie nad to jeho. A o tom láska nie je. Vo vzťahu by si mal robiť šťastného toho druhého a nie seba. Ach pre Merlina už dosť.

Chytil som si hlavu do rúk a zavrel oči v ktorých ma začínali štípať slzy. Už tu nemôžem zostať ani o minútu dlhšie. Chytil som kufor a chcel prejsť okolo neho ku dverám. Áno chcel. Ale on ma chytil a surovo mi vytrhol kufor z ruky. Mal som chuť mu okamžite vynadať že mám v tom kufri dôležité veci, ale zastavili ma jeho pery, ktoré sa pritiskli na tie moje. V tej chvíli my všetky rozumné myšlienky vyleteli von oknom a ja som sa mu poddal. Už som nemal silu na ďalšie odmietanie. Aký by to malo zmysel. Aj tak sme to chceli obidvaja, tak načo sa ďalej brániť. A poviem že to bolo asi jedno z mojich najlepších rozhodnutí, lebo takú vášnivú a búrlivú noc som nezažil už dlho.