Poslední piloti v Galaxii

1. Kapitola

Celý život je ako stroj. Nejestvujú náhody. Každá jedna udalosť má svoj dôvod..

,,Dve minúty, to nie je až taká dlhá doba,“ zamrmlal si Toren sám pre seba. ,,Budú to len dve, krátke minúty...“

Nervózne sa posadil a zahľadel sa cez obrovské sklenené okno na obzor. Stačí ak preletí pár tisícok míľ – pre jeho loď to bude hračka - a pristane na planéte Locca. Tá skúška bola úplne jednoduchá. No aj napriek tomu bol Toren nervózny. Nebál by sa, nebyť jeho schopnosti vždy všetko pokaziť.

,,Toren Nexord!“ z reproduktoru zaznel prísny hlas kapitánky Katye Coronovej. Toren by bol rád, keby ho konečne prestala takto strašiť. Keď zo zariadenia na lodi znovu zahučal kapitánkin povel, Toren takmer vyskočil z kože.

,,Priprav sa!“ rozkázal hlas v reproduktore. ,,Vzlietaš o tridsať sekúnd!“

Toren postláčal na ovládacom paneli pár gombíkov a obrovské okno sa okamžite scvrklo. Priestor sa zmenšil a sklo sa zaoblilo, takže z veľkej pilotnej lode sa stala malá stíhačka. Toren skrivil ústa do nervózneho úsmevu. Reproduktor znovu zahučal, akoby kapitánka čítala jeho myšlienky.

,,Žiadny strach, pilot Nexord, je to len skúška! Nie núdzový stav, rozumieš?“

Torena to veľmi neupokojilo, ale predsalen položil dlaň na páku. Len skúška, opakoval si. Za ktorú však budem známkovaný!

Toto budú asi najdlhšie dve minúty v jeho živote.

Zadunel signál a svetlá sa rozsvietili nazeleno. Toren zatlačil páčku dopredu a stíhačka sa vzniesla do vzduchu.

Chvíľu si myslel, že mu všetko vychádza. Riadiaci panel ho poslúchal, všetky páčky fungovali, ako mali. Kolená sa mu prestali triasť. Bezpečne obišiel nastražené prekážky. Preletel pomedzi dve žiariace tyče, vďaka ktorým vedel, že kus cesty má už za sebou. Zostávala už iba jeded a pol minúty. To zvládnem.

Toren prekĺzol stíhačkou von cez široký otvor a ocitol sa uprostred vesmíru. Doslova. Tá nádhera a súlad všetkého naokolo, vzdialených hviezd a planét ho asi nikdy neprestane udivovať. Toren stlačil gombík na ovládacom paneli a na stíhačke sa rozsvietili svetlá.

Vtom sa pred ním zjavil malý asteroid. Keď vravel malý, myslel tým  malý na pomery iných asteroidov. Ak by však odpočítal tento fakt, tak potom bol obrovský. Toren sa tak vyľakal, že na chvíľu stratil kontrolu nad stíhačkou. Loď sa zakývala a nezastaviteľne sa rútila ku asteroidu. Toren sa na poslednú chvíľu spamätal a otočil kormidlo prudkým trhnutím. Stíhačka sa naklonila doľava a tesne sa ošuchla o vznášajúci sa balvan. Loď sa rozkývala z jednej strany na druhú, no Torenovi sa ju nakoniec podarilo zase vyrovnať.

,,Áno!“ zahulákal nadšene. ,,To je moje dievča!“ potľapkal ovládací panel ako poslušného psa. Pridal rýchlosť a zase sa rútil dopredu.

Vtedy sa však stalo niečo, čo vôbec nečakal. Z ničoho nič pred ním preletela stíhačka, len o niečo väčšia, ako tá jeho. Tentoraz však nemal toľko času, aby loď obrátil. V návale zdesenia sa pokúsil aspoň zatiahnuť za jednu z páčiek, stláčal všetky možné gombíky, no tušil, že to zrejme na nič nebude. Stihol ešte zakričať: ,,Niéé!'' kým sa obe stíhačky zrazili.

Torena pri náraze hodilo dozadu o sedadlo. Počul praskanie a stíhačka sa prudko posunula doľava. Potom sa naklonila a rútila sa k zemi. Toren si uvedomil, že pod ním je planéta Locca – tá na ktorej mal pristáť. Pokúsil sa zatiahnuť za brzdu, aby aspoň spomalil pád, no zdalo sa, že sa zasekla. Loď sa krútila a padala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Toren prižmúril oči.